Videl som tmu. Nič iné, len tmu. Cítil som, ako keby sa niečo pri mne vrtelo. Nevedel som presne, kde som a prečo som tu. Vedel som, že to všetko nejaký dôvod má a že sa ho raz dozviem. O pár dní sa stalo niečo skvelé… Nevidel som už tmu… Ale svetlo! Zistil som, že tie otravné tvory ktoré sa vedľa mňa vrteli, boli moji súrodenci. Bol tam aj veľký pes, pravdepodobne naša mama. Stále len ležala a ani sa s nami nezahrala. Nechápem, prečo tieto malé otravné tvory museli žiť s nami. Len mi kradli mlieko od mamy! Ja som sa celé dni len hral a cical mlieko. Jedného dňa sa ale stalo niečo nezvyčajné. Zastavila pred nami krabica na kolesách. Naša mama sa postavila a utekala o život. Nasledoval som ju, aj keď som presne nerozumel čo to znamenalo. Nepodarilo sa nám to však a chytili nás. Ten človek, čo ma držal voňal od blata. Naložili nás do krabice na kolesách a odišli sme. Cesta bola zvláštna. Celé to s nami triaslo. Mama a súrodenci sa tvárili nešťastne. Ja som si to ale užíval. Nerozumiem, prečo sa ich tak bála. O chvíľu sme sa dostali na miesto s množstvom klietok. V každej klietke bol nejaký pes, väčšina štekala. Dali nás do nejakej klietky. Dali nám jedlo. Matka nám už mlieko nedávala. Súrodencom sa tam páčilo, ale mne a mame nie. Snažil som sa dvierka na klietke otvoriť. Prišiel ku mne muž s nejakým dievčatkom. Otvorili nám klietku. Vtedy sme si s mamou uvedomili, že môžme utiecť. Utekal som ako o život, tak ako ona utekala, keď sa pred nami zastavila dodávka. Dostal som sa na nejaký dvor, bol tam rozbitý plot. Bola tam budova s dverami. Ľahol som si pred dvere a čakal, kým sa otvoria. O chvíľku sa v dverách zjavila žena s nejakým chlapcom.
“Ahoj psík, prečo nám tu ležíš pred dverami?” povedala žena.
“Ten je zlatý! Mami, môžeme si ho nechať prosím?”
Pochopil som, že žena sa volala mami.
“Neviem, uvidíme či niekomu nepatrí.” povedala mami.
Pustili ma dnu a dali mi jedlo. Bol som hladný, tak som všetko zjedol. S chlapcom som sa každý deň hral. Preťahovali sme sa s lanom, hádzali sme si loptu… Chlapca som mal rád. Dal mi meno Max. Jedného dňa sa však stalo niečo hrozné.. Pred dvorom zastavila krabica, podobná tej, ktorá pred nami zastavila keď som žil s mamou a súrodencami. Tí chlapi ma našli zase? Krabica bola dlhšia a mala žltú farbu. Namiesto toho, aby z nej niekto vyšiel, môj chlapec do nej vošiel! Oni ho idú zavrieť do tej klietky! Bežal som za krabicou, ale pomaly sa mi strácala z dohľadu. Nemohol som nič urobiť, tak som sa vrátil domov. Doma ma privítala mami.
“A ty kam si sa vybral? Chýba ti chlapec?” Zavrtel som chvostom, aby som jej dal najavo, že jej rozumiem.
“Neboj sa, on sa poobede vráti.” Odľahlo mi. Bez chlapca by to bolo hrozné.
Kým som čakal na chlapca, premýšlal som nad otázkou. Prečo som tu? Aké mam poslanie?
Cítil som aj iných psov. Počul som, ako štekali spoza plota. Chlapec o pár hodín prišiel a zase sme sa hrali.
Toto sa opakovalo každý deň. Nemal som rád tú krabicu. Najradšej by som ju zahryzol do nohy. Počkať.. Ona nemá nohy! Namieso nôh mala nejaké kruhy. Do nich by som sa bez problému zahryzol. Chlapec do školy nechodil vždy, niekedy boli „prázdniny“. Prázdniny som mal rád, lebo som sa mohol hrať s mojim chlapcom.
Jedného dňa bol “Halloween”. Po celom dome boli zavesené 8-nohé tvory ktoré sa nehýbali. Snažil som sa k ním dostať, ale boli príliš vysoko. Pre chlapca stále chodila krabica s kruhmi. Nechápal som tým 8-nohým stvoreniam. O pár dní tie stvorenia dali dole, ale zistil som, že boli len vyrobené z papiera. Cez prázdniny chlapec išiel k ľuďom, ktorí žili vedľa nás. Keď som chcel ísť do domu, povedali mi: “Prepáč psík, Angelina mama nedovolí psov v dome. Choď späť na dvor.” Poslúchol som chlapca.
Nastali Veselé Vianoce. Vonku začalo padať niečo biele. S chlapcom sme sa v tom váľali. O pár dní do domu pribudol strom. Strom v dome? Asi to je len nejaký zvyk. Raz sme s chlapcom išli von a keď sme sa vrátili, pod stromom boli krabice. Potom sme sa išli najesť. Po najedení sme išli roztrhať krabice. V každej krabici niečo bolo. “Jeeeej, nová lopta!” povedal chlapec.
Ja som rozhrýzol krabicu, na ktorú chlapec ukázal. Bola v nej gumená kosť! Veselé Vianoce boli skvelé.
V lete sme išli na farmu. Žil tam nejaký starý muž a stará žena. Chlapec ich volal Dedko a Babka, mami ich ale nazvala Mami a Tati. Asi sa iba pomýlila. Na farme bolo super. Bolo tam veľké pole, po ktorom sme sa naháňali. O pár dní sa stalo niečo zvláštne. Cítil som sa zvláštne. Nechcelo sa mi poriadne jesť, len som celé dni ležal. Nič som nevládal. Babka mi dala misku s mojim obľúbeným jedlom, čo som zvyčajne vždy zjedol. No teraz som vôbec nevládal. Babka ma odniesla k mužovi menom doktor. Chcel som ho pozdraviť, ale nevládal som sa ani pohnúť. Čo sa to so mnou deje? Babka aj doktor začali plakať. Rozumel som, čo sa deje. Po chvíli som videl nejakú bodku, ktorá bežala smerom ku mne. Kričala: “Max! Max! Max! Nieee!”
Pochopil som, že to bol môj chlapec. Pomaly som nič nevidel. Už som cítil, že tam niesom. Premýšlal som, čo bolo moje poslanie. Chlapec… Hranie… Zábava… Aha! Už to mám! Moje poslanie bolo chrániť a hrať sa s chlapcom! Bol som šťastný, že som to zistil. Ale na druhej strane som bol smutný, lebo som nebol s mojim chlapcom. Začalo sa niečo diať… Videl som tmu… Nič iné, len tmu… Počkať.. zase tá tma?