Rada si predstavujem, že kdesi ďaleko od našej Zeme existuje miesto nepoznačené krvou všednej reality. Iný svet predstavujúci detskú rozprávku, čistú a nevinnú, kde sila dobra porazí zlo. Príbeh, ktorý nás učí ako byť ľuďmi.
Niektoré skutočnosti sú v nás zakorenené už od samotného počiatku nášho bytia. Najskôr ich tvoria len prosté vedomosti získavané poznávaním sveta, v ktorom žijeme. Zvuky, dotyky, vône, farby a pocity patria medzi základné prvky vnímania dieťaťa. Čo nevidieť túto nepoškvrnená ilúziu vystrieda iný, ten pravý svet. Kvety vystriedajú písmená v šlabikári a čísla v zošitoch, napísané neohrabaným písmom. Prvý nástup do školy, prvé vysvedčenie. Nemý zdrap papiera, súdiaci ľudskú hodnotu prostým číslom. Prvá práca, prvá láska, rodina, dôchodok. A prach. Cyklus opakujúci sa každým životom, utláčaný víziou úspešnej budúcnosti a zdržiavaný bremenom očakávania. A predsa, nie je život rozprávka vypovedajúca o čomsi hlbšom než úspechu?
Často prirovnávam svoju realitu k dlhému bludisku, plného stien z nerozbitného mramoru, ktoré mi prekážajú v ceste na každom kroku. Úniku z neho niet, jediná cesta vedie čoraz bližšie k jeho zhubnému jadru. Bližšie k snom, ktoré nám nikdy nepatrili.
Keď privriem oči, ocitám sa v krajine plnej tajomstiev. Predstavivosť je jediným skutočným únikom z reality, ktorý si z nás môže dovoliť celkom každý. Rozprávkový svet kdesi ďaleko od našej Zeme, nepoznačený krvou všednej reality. Miesto môjho útočiska, do ktorého sa vždy skrývam s vedomím, že som v bezpečí. Ďaleko od bludiska. Najďalej od márnivej vízie úspechu.
Uši mi napĺňa nadpozemská hra toho najkrajšieho orchestra. Príroda hrá na celkom netradičných nástrojoch, v harmonickej melódií rozoznávam nežný spev vtákov, vzdialený štekot divých psov či šum bezbranného ihličia tuho zvieraného v náručí hravého vánku. A predsa je všetko v mojom svete tak tiché, plávajúce v omamnom zvuku lákavej samoty.
Hráškové steblá trávy sa mi pri ležaní obtierajú o pokožku. Zelený porast odpočíva v hrejivom objatí orieškovohnedých koreňov. Vietor určuje rytmus tanca pre nežné hlávky jarných kvietkov, ktoré sa v jeho doprovode zvŕtajú a kývajú zo strany na stranu. Prenikavá vôňa čerstvých levandúľ, ruží, hyacintov, narcisov či frézií tvorí most medzi vedomím a lahodným mámením. Po mojej ľavici si predstavujem dva vysoké, odpočívajúce stromy. Svoje dlhé ruky vystierajú k nebu, akoby sa ho čo i len špičkou ihličia chceli dotknúť.
Zapadajúce slnko vylialo pestrú paletu ma belasé nebo, slúžiace ako paša pre obláčiky plávajúce ponad zasnežené vrcholky vzdialených hôr. Medzi mojou lúkou a krásnymi horami sa rozprestiera dlhé údolie plné košatých lesov.
Zadná strana kamenných obrov predstavuje neprebádané prostredie. Ďaleké neznámo za horami si rada predstavujem ako hlboké priepasti, odrezávajúce ma od zvyšku tohto sveta. Neprekročiteľné, nedotknuteľné múry zabraňujúce tomu hrozivému životu, sálajúceho z jadra bludiska.
Som to iba ja. Ukrytá vo vlastnom bludisku z trávy, hôr a kvetov. Chránia nás pred životom, na ktorý sme odsúdení.
Rada snívam o svete plnom orchestra prírody. So zatvorenými očami rozmýšľam nad rozprávkami so šťastným koncom, v ktorých princ a princezná žijú naveky šťastne v kráľovstve, ktoré nepripomína mramorové bludisko. Túžim po nevinných detských príbehoch, ktoré nám nehanebne klamú o tom, akí skutočne ľudia sú.
Chodbami bludiska chodím naslepo, oči mám pevne zatvorené. Namiesto chladu sálajúceho z jadra vidím nežný vánok tancujúci so steblami kvetov. Mramorové múry už dávno ukrýva dno priepasti. Pochováva ilúziu sveta, ktorý nám bol zasľúbený.