Plechovka
Konečne aspoň niečo. Nie je jednoduché v tejto dobe napísať o niečom zaujímavom reportáž. Vlastne ani toto nie je nič zaujímavé, ale stále lepšie ako byť v nejakej technofirme a robiť nudné rozhovory s vedcami, ktorí ti budú hovoriť tú istú vetu a ty sa snažíš pôsobiť zaujato. Ale hold to je práca novinárky.
Teraz dostala príležitosť sa porozprávať s človekom, ktorý túto dobu veľmi nemusí. Trošku sa bojí, že bude len a len nadávať, ako pred technizáciou bolo všetko lepšie. Tak ale je zaujímavejšie počúvať nadávky na túto dobu, než typu – pokrok tejto vedy bude dostupný všetkým a všetci ho budú milovať. Znie to ako predstava naivného dieťaťa, ale čo už, takí sú vedci. Ona sa snaží mať na to tretí pohľad, ale obdivuje možnosti tejto doby a z určitého pohľadu chce, aby niektoré nebezpečné zamestnania nahradil stroj. Bojí sa však, že by mohol nahradiť aj ju, ale vždy si povie, že stroj nemôže len tak niečo nahradiť a práca novinárky nie je len tak nahraditeľná. Lenže vie, že to si myslí iba ona, nie kravaťáci.
S klientom sa má stretnúť na námestí u Vietnamca. Pozná to tam – mali tam dobrého kuchára, ale nahradil ho stroj. Reštaurácia alebo skôr fastfood je asi v tretine námestia. Otvorila dvere podniku a vošla dnu. Ľudí ja tam o niečo menej ako predtým, bolo ich tam asi sedem. Za pultom, kde sa podávalo jedlo, stál majiteľ. Za pultom bolo hneď vidieť kuchyňu, v ktorej pracoval práve robot, ktorý nahradil predošlého kuchára. Na podlahe boli koľajnice, na ktorých fungoval. Podišla k pultu a spýtala sa:
„Dobrý, prepáčte, mám sa tu stretnúť s istým Pavlom Bekerom, neviete, či je…“
Nato sa za ňou ozvalo trochu silnejšie klopanie do stola. Otočila sa a za stolom sedel asi päťdesiatročný muž. Pred sebou mal tanier s vietnamskými Nem lui, čo je vlastne vietnamské mäso a pitie, pravdepodobne kola. Muž zdvihol ruku a tým dal znamenie, že to je on. Ani sa na ňu nepozrel a ďalej jedol. Novinárka podišla k stolu a sadla si rovno oproti nemu.
„Vy musíte byť Pavol Beker?“ spýtala sa.
Človek len s hrubším hlasom zamrmlal:
„Mhm.“
„Teší ma, som Tamara Algustýnová, Novinárka a reportérka, rada by som sa s vami porozprávala, chcela by som si vypočuť váš názor na túto dobu. Písali ste mi SMSku, že so mnou radi urobíte rozhovor.“
Muž kývol hlavou, položil príbor a oprel sa dozadu na operadlo. Prvýkrát sa na ňu pozrel.
„Áno, napísal a pravdepodobne som vás zachránil pred absolútnym odstrihnutím od pravého novinárstva.“
Pavel sa otočil smerom k oknu.
„Hovorili ste, že ste policajt, ovplyvňuje táto doba nejakým spôsobom vašu prácu?“ Pavol sa na ňu pozrel a pokojne odpovedal:
„Môjho kolegu už ovplyvnila. Totiž viete, mal som parťáka. Boli sme nerozluční, dobrí kamaráti. Je pravda, že pre nadriadených sme boli záťaž – boli sme známi hlavne tým, že skoro všetko sme riešili starým dobrým olovom.“ Tamara sa spýtala.
„A to prečo ste skoro všetko takto riešili?“
Pavol sa pousmial.
„Viete, táto práca nie je iba o mierovom vyjednávaní, ktoré vždy končí dohodou. Musíte pochopiť, že väčšina grázlov je rovnakých. A na skoro všetkých neplatia len sladké slová nejakého plecháča, na väčšinu platí len a len olovo.“
„Dobre, vráťme sa späť k tomu vášmu kolegovi, o ktorom ste hovorili, pán Beker. Ako ho teda ovplyvnila táto doba?“
Pavol pokračoval.
„Čo sa týka drsnosti riešenia problémov, vyhral by nado mnou desať nula, lenže pre veliteľa bolo nevýhodné platiť výplatu drsniakovi, ktorý pôsobí len problémy, tak ho nahradili jedným policajným plecháčom, ktorý vlastne ani nevie, ako sa poriadne drží zbraň. Ten plecháč robil svoju prácu tak dobre ako plecháč, čo nahradil kuchára tejto reštaurácii.“
Pozrela sa na neho s nechápajúcim pohľadom:
„Ako to myslíte, pane?“
„Myslím to tak, že odkedy ten šroťák nahradil toho kuchára, čo tu doteraz bol, tieto Nem lui už nie sú ako pred tým. Sú bez chute. A tak to bolo aj s tým strojom, čo nahradil môjho parťáka. Totiž mali sme ísť na spoločnú akciu. Nakoniec sme sa dostali do miestnosti plnej krvilačných grázlov. A viete čo ten prekliatí prístroj urobil? Začal tam mlieť sladké rečičky o tom, ako bude všetko v poriadku. Boli sme im akurát na totálny výsmech a tá mašina len dokola mlela to isté a to že – prosím o pozornosť – žiadna snaha o to, aby reálne dávali pozor. Nakoniec ako inak – vytiahli pušky, takže som musel zasiahnuť ja. Poslal som ich do kvetín. Tá mašina počas prestrelky spadla. Žiadna snaha, aby zistil, čo sa stalo, nič. Nakoniec ma to jeho kvílenie prestalo baviť. Zobral som jednu automatickú a vysypal som celý zásobník na toho verkľa.“
Novinárka sa zhrozila a pozrela na neho. Bola trochu v šoku, že sem asi ani nemala chodiť. Nakoniec sa ovládla a spýtala sa:
„A to prečo ste urobili, nebolo iného východiska, než len rozstrieľať toho policajného robota na kusy? Viete, že to je vážny priestupok?“
Pavol sa len pokojne oprel o sedadlo a spokojne odpovedal:
„Áno, viem, že to je priestupok, a viem, že veľký. Ale i tak neľutujem svojho činu.“ Tamara sa prísnejšie na neho zazrela:
„Viete, že by som vás mohla udať.“
Myslela si, že to starého policajta rozhodí, ale jeho tvár zostala rovnako pokojná:
„Viem, ale viem aj to, že to neurobíte.“
Tamarin prísny pohľad sa zmenil na trochu vystrašený.
„Ako to, že ste si tak istý, nepoznáte ma.“
Pavol sa len spokojne predklonil. Novinárka sa trochu viac pritisla k sedadlu.
„Nemusím vás poznať na to, aby som si bol istý prečo to nepoviete, viete prečo.“ Vystrašená novinárka neodpovedala len pokrútila hlavou.
„Pretože práve teraz pred pultom, za ktorým je majiteľ, stojí ten kuchár, ktorého vyhodil, lebo ho nahradil stroj.“
A začuli hlasný rozhovor:
„Nemáš tu čo robiť, Jack, prosím ťa, aby si odišiel a nevtieral sa mi pod riť.“
„Vieš veľmi dobre, že nahrádzať ľudí nie je také jednoduché, ako si myslíš.“
Majiteľ len arogantne odfrkol.
„Vypadni. Rozumieš, už sme to preberali a ja si stojím za svojím.“
Kuchár sa nenávistne usmial:
„Lenže tvoje presvedčenie ťa môže stáť krk.“
Nato Jack vytiahol malú pištoľ a vystrelil do stropu. Všetci spanikárili, vrátane majiteľa a novinárky a prilepili sa k zemi.
„Toto je prepadnutie! Všetci ostaňte na zemi a nič sa vám nestane! Ty nie!“ namieril na majiteľa. „Ty sa postav, porozprávame sa, zapredanec.“
„Jack, prosím ťa, neublíž mi!“ vyhŕkol zo seba majiteľ.
„To teraz určím ja, čo sa s tebou stane, ty sráč.“
Majiteľ už chcel povedať niečo na obranu, ale jeho zrak upútalo niečo iné.
„Čo tam čumíš.“
Majiteľ neodpovedal. Jack sa obzrel tým smerom. Pozeral sa tam, kde pred chvíľkou sedela novinárka a teraz plná strachu ležala na zemi. Akurát oproti miestu kde predtým sedela, sedel teraz muž. Ani neregistroval, že reštaurácia bola prepadnutá a pokojne jedol Nem lui.
„Ty si ma nepočul, starec? Všetci na zem, vrátane teba!“
Muž len položil príbor a bez toho, aby sa pozrel na Jacka, povedal:
„Viem, ako sa cítiš, Jack.“
Jack pustil majiteľa a podišiel bližšie k mužovi a namieril mu rovno na hlavu.
„Vieš figu borovú, dedo.“
Muž sa na neho pozrel:
„Myslíš?“
Nato mu jedným chvatom vytrhol pištoľ, namieril ju na neho. Majiteľ vyskočil a zvreskol:
„To je ono, teraz to máš, ty sráč, okamžite ho…..“
Beker ho ale predbehol:
„Nedal som vám povolenie hovoriť ani vstať, nikomu som nedal povolenie vstať. Takže, pán majiteľko, prelezte parapet a ľahnite si k ostatným.“
Majiteľovi sa vrátil pôvodný strach. Poslúchol Pavla, preliezol parapet a ľahol si k ostatným.
„A ty, Jack, sadni si – porozprávame sa.“
Jack si bez slova oproti nemu. Pavol oprel o sedadlo, zatiaľ čo mieril na Jacka:
„Teraz sa porozprávajme, Jack. Ale musíš pochopiť, že tou zbraňou na teba musím mieriť… Pre istotu, riziko povolania, chápeš. Chápem, čím si prechádzaš, úplne… Je pravda, že ja som si tým ešte neprešiel, ale môj kamarát áno.“
Jack arogantne dodal:
„Tak vieš z koláča dieru. Nevieš aké to je, keď ti niečo robot vezme.“
Pavol sa predklonil:
„Ja viem, aké to je, keď ti stroj niečo vezme, viem to lepšie ako ktokoľvek iný. Poviem ti jeden príbeh, Jack – jeden som už hovoril tuná pani novinárke, ako stroj nahradil môjho kolegu, ale to nie je ten hlavný príbeh. Ten dôvod je oveľa osobnejší, než si myslíš. Nehovorím o tom rád, ale tebe to poviem, lebo to potrebuješ vedieť.
Totiž, aby si vedel, Jack, stroj vie zobrať viac, než si myslíš. Totiž kedysi som mal rodinu, ženu a syna. Syn bol trochu introvertnejší a bohviekoľko kamarátov nemal. V balení báb tiež nebol úspešný. Bol veľký fanúšik a znalec techniky, robotiky a aj samotnej umelej inteligencie. A ja som mu to nebral. Zrazu prišla nová vymoženosť a to sú A.I. hlasoví asistenti. A.I. hlasoví asistenti, s ktorými sa môžeš rozprávať a naviazať komunikáciu. Môjho syna to veľmi zaujímalo, tak si z nasporených peňazí jedného kúpil, aby ho mohol študovať. S manželkou sme neboli proti, lebo sme nevedeli, čo to urobí. Totiž aj keď sa vieš s hlasovým asistentom rozprávať ako normálny človek, stále to je len stroj, ktorý má niečo napísané v pamäti a podľa toho sa riadi. Nikdy ti nebude hovoriť, v čom sa máš zlepšiť, nikdy ti nebude hovoriť, v čom chybuješ, vždy ti bude hovoriť iba to, čo chceš počuť. A syn to zistil, keď sa s ním začal rozprávať. Hovorila mu sladké reči, ktoré mu lichotili. Hovorila mu iba to, čo on chcel, až prestal vnímať okolitý svet. Vždy keď prišiel domov zo školy, zašil sa vo svojej izbe a stadiaľ som len počul, ako mu tá prešívaná plechovka mastí med okolo úst. Prešlo to až do fázy, keď začal odmietať chodiť do školy. Vyzeral každým dňom horšie a horšie. Skúšali sme mu dohodiť niekoho reálneho, ale márne. Nakoniec som to nezvládol. Vblížil som sa do jeho izby, keď tam nebol a zobral som toho hlasového asistenta a hodil do smetí s nádejou že sa niečo zlepší. Bol som ale somár, stal sa presný opak. Keď to zistil, žiaľom sa zbláznil. Nadával nám každý deň, kričal na nás a nikdy neprestal s vrieskaním. Zavolali sme niekoľko psychiatrov a všetci nám povedali to isté, že patrí do nemocnice na psychiatriu. Nakoniec sme museli. Deň, keď mali prísť pre neho, sa vo svojej izbe obesil.“
Jacka trochu myklo. Pavlovi skĺzla malinká slza po líci ako vosk po sviečke…
„Bol to najhorší deň môjho života, manželka týždeň len plakala a odmietala so mnou hovoriť a keď už sme začali, len sme sa hádali… Pol roka sme sa iba hádali. Nakoniec to dospelo k rozvodu… rozišli sme sa a o rok neskôr to napálila plnou rýchlosťou do stromu. Neprežila to.“ Jack nevedel, čo má povedať. Ale jedno vedel isto, tento muž vie, aké to je, keď ti niečo vezme stroj, vie to najlepšie a ten, ktorý vie iba z koláča dieru, je on sám.
„To ma mrzí.“
„Aj mňa, Jack, takže áno, viem aké to je, keď ťa o niečo stroj pripraví, ale teraz nechajme túto tragédiu tragédiou. Totiž vyrozprávaný príbeh nezaberá na niekoho, ako je majiteľ, zaberá na neho priamy akt. Aby som ti to vysvetlil, vidíš tieto Nem lui.“
Zbraňou ukázal na to, čo mal na tanieri.
„Vieš, odkedy je tu ten šroťák, tak tieto Nem lui nie sú ako predtým. Vec ktorú od teba teraz chcem, je…“
Nato spod stola vytiahol batoh a z nej vybral bejzbalovú palicu.
„Chcem od teba, aby si zobral túto pálku, zašiel do kuchyne a rozmlátil toho plecháča. Potom zober panvicu a urob Nem lui znova.
„Dobre.“
Jack zobral palicu.
„Dobre.“
Povedal a odišiel rýchlym krokom do kuchyne.
„Pán majiteľ a pani novinárka, prosím, sadnite si oproti mne.“
Majiteľ a novinárka sa pomaly postavili . Pomaly si vedľa seba sadli oproti Pavlovi, ktorý na nich stále mieril pištoľou. Z kuchyne sa začala ozývať lavína nadávok a zvuk rozbíjajúceho sa železa. Plechový buchot z kuchyne trval asi päť minút. Pavol na nich mieril zbraňou.
Trieskanie ustalo. Nato sa ozval z kuchyne zvuk varenia. Napokon Jack otvoril dvere do kuchyne a vyšiel z nej s tanierom, na ktorom boli pripravené štyri Nem lui.
„Super, Jack, naservíruješ?“ spýtal sa Pavol.
Jack prikývol a podišiel ku stolu. Položil tanier pred Pavla. Pavol ho dal hneď vedľa taniera, na ktorom boli Nem lui naservírované robotom.
„Páni a slečna, urobíme menšiu ochutnávku. Najprv ochutnám tie od tej mašiny a potom tie od tuto pána kuchára.“
Tamara s majiteľom sa ani nepohli. Muž si dal do ľavej ruky pištoľ, do pravej ruky si dal vidličku a ňou napichol mäso. Sústo si dal do úst.
„Neviem prečo, ale mám pocit, že tieto Nem lui sú jednoducho bez chute. Teraz ochutnajme tie od nášho šéfkuchára.“
Pavol odsunul tanier s Nem lui od stroja a pritiahol si tie od Jacka. Napichol si jednu a dal ju do úst.
„Dočerta, Jack, odkiaľ vieš robiť tak neuveriteľné vietnamské Nem lui. Fakt sú neodolateľné.“
Jack sa pousmial. Pavol sa pozrel na Tamaru.
„Teraz vy, pani Algustýnová.“
Pavol jej podsunul obidva taniere.
„Ochutnajte to v takom istom poradí, ako som ochutnával ja.“ Tamara bez slova s roztrasenými rukami zobrala vidličku. Pomaly si napichla jednu Nem lui. Opatrne si ju dala medzi zuby a začala žuť.
„No, aká je?“
Tamara len pokrčila ramenami. Pavol sa usmial.
„Dobre teraz ochutnajte tie od Jacka.“
Pavol jej odsunul tanier, z ktorého práve jedla a prisunul ten od Jacka. Mladá novinárka opatrne napichla tú od Jacka. Dala si ju do úst. Keď sa jej dostala tá neodolateľná chuť, mala čo robiť, aby to skryla.
„Chutí?“ spýtal sa Pavol. Tamara chvíľu váhala, ale napokon prikývla. Policajt sa usmial a namieril zbraň na majiteľa. Podstrčil mu obidva taniere.
„Teraz ste na rade vy.“
Majiteľ arogantne dodal.
„Je to zbytočné.“
Myslel si, že to policajta rozčúli, ale Pavol sa len viac usmial.
„Je to jedno, či to je zbytočné alebo nie je, ale vy si musíte uvedomiť jednu vec, a to že hlaveň tejto zbrane, ktorú držím, je len pár centimetrov od vašej hlavy a ja mám na prste spúšť. Neviem či ste v situácii, keď si môžete vyberať.“
Novinárku myklo. Napichol si tú od robota. Dal si ju do úst a poriadne požul.
„No?“
„Za mňa je dobrá, nič jej nechýba.“
Sám vedel, že trochu klame:
„Ako myslíte, teraz si dajte tú od Jacka.“
Majiteľ si pritiahol tú od Jacka. Rýchlo si ju napichol a dal do úst. Chuť Jackových Nem lui bola pre neho neodolateľná. Nakoniec ale v ňom zostal ten chamtivý duch.
„Za mňa sú rovnaké.“
Všetci traja veľmi dobre na ňom videli, že klame.
„Celé vaše telo hovorí niečo iné, ale musím podotknúť, pán majiteľ. Že ten ktorého tu klamete, nie je Tamara, ani Jack a dokonca ani ja. Klamete len samého seba, tak ako všetci, lebo veľmi dobre viete, že tu nešlo o tie Nem lui, išlo tu o princíp.“
Pavol sa otočil k Jackovi. Prehodil si zbraň, aby držal hlaveň:
„Šetri si ju na chvíle, keď ju budeš reálne potrebovať. Teraz choď.“
Jack ju zobral Vykročil k dverám. Predtým ale, ako vyšiel z reštaurácie, sa ešte poslednýkrát pozrel na muža.
„Ďakujem vám.“
Pavol len rukou naznačil, nech ide. Jack odišiel. Pavol si pritiahol tanier s Nem lui od Jacka. Bola tam ešte jedna. Pavol si dal posledné sústo do úst. Vychutnal si tú neodolateľnú chuť:
„Fakt sú neodolateľné.“
Nato vstal, vytiahlo peňaženku a položil peniaze na stôl, presne toľko, koľko stoja Nem lui s colou. Podišiel k dverám. Vyšiel a pomaly odkráčal. Tamara s majiteľom ho nespúšťali z neho očí, až kým im nezmizol z dohľadu.