Láska bez hlasu
Stretol som ju na autobusovej zastávke. Cestoval som do mesta, k jazerám, a ona vonku na lavičke – noha cez nohu. Jašilo sa leto. Mala na sebe kvetované šaty. Tiež slamený klobúk s pierkom. Pred sebou celý svet: v rukách otvorená kniha. Písmenko z nej nevytieklo.
Srdce mi poskočilo, keď som ju zbadal. Nohy sa mi pohli a vystúpil som o päť zastávok skôr, ako som mal. Zrazu v neznámej obci so slnkom na šiji, stál som a hľadel na ženu, na štíhle nohy a opálené plecia. Na vánok, čo nedočkavo zalistoval v jej knihe. A ona iba ticho, nezakliala, ani okom nemihla.
Ako som ju pozoroval, v diaľke som počul už zvony. Inštalatérske, nanajvýš – taký som ja romantik.
Myšlienkami som sa s ňou videl už na káve, alebo pri večeri. A potom bzukot a fukot, prišli pochybnosti, veď určite už má priateľa. A prečo by sa chcela zahadzovať akurát s tebou? Nie si fešák, nepristavil si sa tu v Porsche, nemáš nič, len autobus, ktorý ide ďalej bez teba, si hlupák a blázon, nenapraviteľný romantik. V lepšom prípade mizerný básnik.
A už som sa opúšťal, že akú hovadinu som urobil. Ďalší spoj mal ísť až o tri hodiny, slnko sa mi tlačilo až do žalúdka. A čo teraz? Pocitová káva mi prúdila žilami bez mlieka a cukru. Skrátka: mizéria.
Skontroloval som tabuľku s grafikonom, veď nádej zomiera… No, zomrela fakt rýchlo, spoj v nedohľadne. Povzdychol som si.
Oči mi zablúdili ku knihe, čo držala žena, ktorú by som najradšej zas držal ja. Chvíľu som hľadel. Cvak. Dieliky zapadli do seba. Veď čítala môjho obľúbeného autora.
A opäť srdce skákalo a hojdalo sa. A v diaľke opäť tie isté zvony. Prúd pochybností zastavila hrádza. Bobríky odvahy sa činili. Veď aspoň to vyskúšaj, hovoril som si, fešák a či nie.
Otočím k žene, že bon jour, mademoiselle. Dobre, až tak nie, to mi len jazyk na špičke zašibrinkoval. V skutočnosti…
Som nepovedal nič.
Prekvapený sám sebou, že čo to? V bruchu bola diskotéka motýľov, jasné, no toto bolo o inom. Hlas so mnou nebol. Alebo vo mne. Alebo čokoľvek.
Žena sa na mňa zrazu pozrela, spopod striešky klobúka. Plachý úsmev a oči ako more. Zatvorila knihu a hovorí, že sa pozabudla a či ten autobus pred chvíľou, no, ktorý spoj to bol?
Päť-tri-deväť, kĺzalo sa mi v mysli. Ale ani závan hlásku som zo seba nedostal. Toľko statkov. Totiž: zmätkov. V hlave. Tu a tam a aj onam. Musel som vyzerať ako blázon. Pri priaznivejšom chápaní len ako hanblivec.
Bola to päť-tri-devina? pýtala sa akoby chápala.
A ja prikývnem. V hanbe a zármutku.
Čo už?
V jej očiach súcit. Dotkla sa mi ruky, že to bude v poriadku, ste odvážny, že s vaším zdravím cestujete sám.
Moja interpretácia. A moje fasa, takto si ma zaškatuľkovať.
A žena sa spytovala, či bývam blízko, či to tu poznám a kde by sa dalo sadnúť si a koľko je vlastne hodín.
Pokrútil som hlavou. Pokrútil som hlavou. Mykol plecami. A natrčil k nej zápästie s hodinkami.
Usmievala sa na mňa a dumá, prečo som vystúpil. Čo by zaujímalo aj mňa.
Škrabal som si zátylok. Ona prikývla, to sa stáva každému, aj jej, niekedy.
Malá útecha.
Vstala. Bola o hlavu nižšia odo mňa. Asi taká útecha. Ale spýtala sa, či som nemohol zabudnúť hlas v autobuse?
Nadvihol som obočie, že čo je to za nezmysel?
Lebo to sa stáva, pokračovala, aj jej starkému, keď mal narukovať. Tak dostal modrú knižku. Buď to, alebo ho starká v živote k slovu nepustila.
Smiala sa. A ja som chcel tiež. Ani toľko. Len som sa prihlúplo usmieval.
Ďalší autobus pôjde až o tri hodiny, húdla si, a mesto odtiaľto v podstate kúsok, to do hodiny dáme.
Ako len plurál môže mať taký krásny zvuk. Neprotestoval som. Tak, hor sa do mesta. Ukázal som do diaľky, kdesi za polia. A vyrazili sme.
Prechádzali sme sa po poľných cestách medzi žltými kvetmi repky. Sem-tam vlčí mak. A pestrofarebné včeláriky na oblohe striehli na bzučiace včely. Modrá obloha otŕčala svoje brucho, košeľa nielen rozopnutá, ale odhodená kdesi ďaleko.
Ona mi cestou rozprávala. Občas hovorila. Ale väčšinu času len švitorila. A ja som nasával každý jej tón, vyrýval si ich do záhybov mozgu. Ani som poriadne nevedel, čo mi hovorí.
Knísali sme sa a krok sme mali pomalý.
A hovorila mi, že život je kýchnutie. A láska, to sú len padáčiky púpavy. Krehkosť v porceláne. A žmurká len krásna spomienka.
Najradšej by som jej ukázal súhvezdia. Vysvetlil jej, ako rozlišovať stopy zvierat. Napodobnil spevy vtákov. Popísal, ako z dreva vystrúhať píšťalku. Veľa vecí by som urobil. Povedal by som, škoda, že nemám hlas. Ale pravda: nič z toho som neovládal. Tak som sa len tváril ako učenec a ona hltala moje hypotetické vedomosti s obdivom v očiach.
Inak: rozumeli sme si. A hovoril som si, že snáď tie zvony neboli až tak od veci. A možno aj osud existuje, spolu s láskou na prvý pohľad. A bozky by boli len ďalšie iskry. Schytil by som ju a popísal jej pery. Len som najprv chcel mať svoj hlas a povedať jej, že bez nej už nebudem vedieť žiť. A ona bezo mňa. Cítil som to. Tak utečme a bežme životom, ruka v rukáve. Ale aj v ruke.
Na chvíľu sme sa zastavili pod košatým bukom, čo sa týčil pri poli. Tam sme si oddýchli, sadli si a pozorovali sme svet. Ten všedný a nezaujímavý. Ale modrá bola iná, žiarivejšia. A zelená voňavejšia. Žltá zvonivejšia. Všetko bolo krajšie.
Mohli by sme takto kráčať večne a neprekážalo by mi to. Ale prekročili sme hranice mesta a v dohľade bola zastávka.
Nie je tam, nekýva na teba? pýtala sa ma a ukazovala do prázdna.
Hľadel som a nič nevidel. Ale prikývol som. Pridali sme do kroku.
Do pár minút sme boli na zastávke. Nadýchol som sa. A vedel som, že som zas celý. A z úst mi vyšla spŕška slov. Všetko, čo som dovtedy chcel povedať. Nedokázal som sa zastaviť. Len to išlo. Až ma huba bolela.
A ona pozerala. A počúvala môj monológ, neobratné napodobňovanie spevu vtákov, pochybný manuál na výrobu píšťalky. A tak ďalej. A to všetko. Len sa zmätene usmievala. A možno si myslela, že som cvok. Alebo, že vďakabohu, že jej starký nikdy ten svoj hlas už nedostal. Alebo naozaj čokoľvek.
A nakoniec zo mňa vypadlo, že preboha, ako sa vôbec voláš.
Zasmiala sa. Zamrvila nosom. Zatvorila oči. Prišlo kýchnutie.
A okolo mňa začali tancovať tisíce padáčikov púpavy.
Ešte v tú noc som sedel pred domom a pozoroval tmavú oblohu. Mal by som sa doučiť súhvezdia. Jedna na mňa žmurkala.