Tajomstvo seneckej synagógy
V jedno pekné slnečné ráno som sa prechádzal popri Seneckých jazerách a zbieral som kamienky. Po chvíli zbierania som si všimol niečo lesklé pri brehu jazera. Bol to starý kľúč. Vyzeral ako kľúč od skrine u nás doma.
Po chvíli som si uvedomil, že ten kľúč môže niekomu patriť. Napadlo mi, že by to mohol vedieť bufetár a pomalým krokom som za ním kráčal. Keď som k nemu prišiel, opýtal som sa ho: „Pán bufetár, neviete komu patrí tento kľúč?“
On si kľúč poobzeral a po chvíli mi povedal: „Neviem, komu tento kľúč patrí, ale mohla by to vedieť pani pokladníčka.“ Poďakoval som sa a pobral som sa ďalej.
Keď som dorazil k pani pokladníčke, opýtal som sa jej, či nevie, komu tento kľúč patrí. Ona však tiež nevedela, ale poradila mi, kde by som sa to mohol dozvedieť: „Neviem, koho je to kľúč, ale choď sa opýtať na obecný úrad. Tam ti určite nejak pomôžu.“
Rezko som vykročil na obecnú úrad. Keď som stál pred dverami obecného úradu, trošku som sa bál vstúpiť dovnútra. Ale nakoniec som sa prekonal a vstúpil som. Hneď za dverami, ako som vstúpil, opýtala sa ma jedna dáma, čo tu robím. Ja som jej povedal, že by som chcel zistiť, komu tento kľúč patrí.
Ona sa na kľúč pozrela a zrazu vykríkla: „Pán primátor, pán primátor, našiel sa!“ Primátor vyšiel z kancelárie a povedal: „Čo sa tu deje?“ Pani hneď ukázala na kľúč, ktorý som držal v ruke. Primátor sa pozrel bližšie na kľúč. Po chvíli zvolal: „Je to naozaj on!“ Nechápal som, čo sa tu deje. O chvíľu mi povedali: „Poď s nami, niečo ti ukážeme!“
Vyšli sme z budovy a zamierili do blízkej synagógy. Bola to stará, ošarpaná budova. Vstúpili sme dnu a po chvíli hľadania sme našli starodávne dvere. Boli celé zaprášené. Do zámku som vložil kľúč, čo som našiel pri Seneckých jazerách. Kľúč zapadol správne. Otočil som ním a odomkol som dvere. Zatlačil som a dvere sa pomaly s vŕzganím otvorili. Vošli sme dnu.
Pred nami sa tiahla dlhá a tmavá chodba. Primátor sa spýtal: „Máte tu niekto svetlo?“ Z vrecka som vybral a mobil a zasvietil som. Pomalým krokom sme prechádzali cez tmavú chodbu. Okolo nás spali netopiere a v pavučinách liezli pavúky.
Asi o pol hodinku sme dorazili k rebríku, nad ktorým bolo vidieť železný poklop. Začal som liezť po rebríku a snažil som sa otvoriť poklop. O chvíľu povolil a ja som ho otvoril. Vykukol som von a zistil som, že som na tom istom mieste, kde som ráno zbieral kamienky. Primátor mi pošepkal: „Chlapče, toto je veľký objav! Nikomu to zatiaľ neprezraď!“
Zobral mi kľúč a vliezol späť do tmavého tunela. Poklop sa zatvoril a ja som chvíľu rozmýšľal, či som pred chvíľou iba nezadriemal a či to všetko nebol iba sen.