Maturitná skúška je vraj skúškou dospelosti – povedal niekto, kto sa zatiaľ rozhodne nestal rodičom, vlastne… možno mal aj pravdu, pretože rodičovstvo je skôr skúškou trpezlivosti. Ak vám niekto tvrdí, že vedomosti získané v škole nemajú nič s reálnym životom a informácie zo školských lavíc nikdy nevyužijete v praxi, klamal.
Sedím na gauči, konečne som si vyložila nohy, tri deti sa už neuveriteľných nepretržitých 6 minút hrajú samy a štvrté mi zaspáva na rukách. Pijem studenú kávu a premietam si pred očami poslednú dekádu na rodičovskej dovolenke, počas ktorej som prebdela odhadom dvetisíc nocí. Možno viac, komu by sa v stave nespavosti chcelo ešte aj počítať. Maturitná skúška bola pred mojím nástupom na materskú nedovolenku tou poslednou skúškou, ak nepočítam moje vlastné nervy, ktoré sú odvtedy skúšané denno-denne. Ale aby som nepôsobila negativisticky, lebo každý zdravo uvažujúci jedinec nemôže popierať fakt, že život s deťmi, nazvime ho matkovanie, je napriek náročnosti tým najdokonalejším obdobím v živote ženy a každé dieťa je požehnaním, využila som v praxi vedomosti získané na hodine slovenského jazyka, presnejšie literatúry na definovanie takzvaných metamorfóz výchovy pomocou jednotlivých literárnych období. Čo iné už vie jedna matka robiť v noci, keď je v každej hodine 37 minút v stave bdelosti, než vymýšľať nejaké nové teórie.
Pojem metamorfózy je v množnom čísle z dvoch dôvodov – prvý, pretože vo výchove detí pristupuje každý jeden rodič individuálne a nie je žiaden zaručený recept, čo je správne, teda čo funguje a čo nie, preto je pojem výchovy veľmi premenný prvok. Druhý dôvod je metamorfóza v zmysle premien v jednotlivých obdobiach života dieťaťa. Skrátim to. Z predchádzajúcich viet si stačí zapamätať, že metamorfózy znamenajú premeny a v tomto kontexte ide o premeny výchovy, ale aj variácie rôznych typov výchov. V literatúre sa toto slovo objavuje v diele Ovídiove Metamorfózy. Ovídius bol rímsky epik, a preto som pre lepšiu predstavivosť jednotlivé typy výchovy pripodobnila práve k spomínaným literárnym obdobiam. Vzhľadom na množstvo období, ktoré literatúra popisuje, je však nereálne venovať sa každému jednému a nebudeme si klamať – aj mozgová kapacita ženy, ktorá žije už tucet rokov mimo civilizácie, sa postupne zmenšuje, preto som vybrala tie, ktoré sa k výchove hodia najviac a teda priznávam, tie, na ktoré som si bola schopná po toľkých rokoch ešte spomenúť.
Prvým obdobím je stredoveká výchovná literatúra, ktorej hlavnou črtou je nechať dieťa napodobňovať, čiže imitovať len to, čo vidí a počuje vôkol seba bez vonkajších zásahov. Takže z tohto druhu výchovy pochádza pravdepodobne slávny výrok, ktorý valcoval internet niekoľko mesiacov – netreba príliš vychovávať, stačí pekne žiť a dieťa sa pridá, laicky povedané – batoľa vie poutierať prach na zemi v podobnej kvalite prevedenia ako robotický vysávač a ak mu dáme do ruky fľašku s vodou, okrem utierania prachu rovno mopuje. Vzhľadom na problém s aktuálnymi cenami elektriny je to najlacnejšie možné riešenie. Podmienku stredovekej výchovnej literatúry, ktorou je nadprirodzené ponímanie sveta, spĺňajú všetky moje štyri deti, keďže odo mňa vyžadujú úplne heroické výkony nezlučiteľné s pozemským životom. Asi majú pocit, že som nejaká superhrdinka. Aspoň ony, keď už ich otec nie. Superhrdinovia síce v stredoveku určite nefigurovali, tí reprezentujú sci-fi, ale tá sa v teórii metamorfóz ani nenachádza, lebo všetci veľmi dobre vieme, že v realite výchovy superhrdinovia neexistujú. Všetko sú to len unavení a psychicky vyšťavení rodičia. Každý, kto zo slovenského jazyka zmaturoval aspoň na trojku, musí mať v zásuvke svojej pamäti uložený pojem synkretizmus, no a výchovný synkretizmus z obdobia matkovania znamená, že sa nakoniec naozaj zvládnem s absolútnou jednoduchosťou venovať všetkým štyrom deťom súčasne. V tomto prípade sa neprelínajú žánre ako v literatúre, ale aktivity jedna cez druhú a vzhľadom na to, že deti nie sú v rovnakej vekovej kategórii a ich potreby sú rozdielne, pravidelne sa zo mňa stáva chobotnica a trojhlavý drak zároveň, pretože musím mať niekoľko očí a rúk.
Náročné obdobie stredoveku sa však musí raz skončiť a treba začať reagovať osvietene. Tým pádom nastupuje racionalizmus a individualizmus, ktoré sú zasa typickými znakmi humanizmu a renesancie. Pri alternatíve v podobe racionálnych a individuálnych výchovných postupov je nevyhnutné urobiť si rozumný plán a aj v prípade rozdielnych aktivít pristupovať ku všetkým deťom individuálne. Môže sa stať, že matka si potom pripadá ako v období baroka, keď hľadá únik z tohto náročného sveta a najradšej by sa vystrelila do vesmíru, teda niekde do nadpozemska. Presláveným výrokom obdobia baroka je určite – Márnosť nad márnosť, všetko je márne. To by pri niektorých aktivitách mohla byť hymna matkovania. Márnosť nad márnosť upratovať, keď sú všetky hračky do pol hodiny opäť rozhádzané. Márnosť nad márnosť pripravovať tri druhy zdravého obeda, keď dieťa na každý variant povie: toto nechcem, chcem keksík. Márnosť nad márnosť… tuším som sa práve v tomto barokovom kruhu márnosti zacyklila a dostanem sa rovno do Danteho výchovného pekla.
Najideálnejšiou formou výchovy bude zrejme klasicistická výchova. V klasicizme je všetko dokonalé, vzorové a krásne. Tak si veľa matiek predstavuje nielen svoje deti, ale aj samotné matkovanie. S tými krásnymi a dokonalými deťmi aj musím súhlasiť, lebo pre každú matku sú práve jej deti najkrajšie a najdokonalejšie na svete, no druhá vec je dosiahnuť dokonalosť v každodennej rutine matkovania. To je zase skôr sci-fi. A čo sa týka mňa, i keď nie som dokonalá, vzorová a posledných desať rokov mám aj ďaleko od krásy, možno by aj napriek tomu o mne nejakí klasicistickí autori mohli čo-to popísať, keďže riešili najmä problémy všedných dní, v ponímaní matkovania základné existenčné problémy počas matkovania, ako sú neumyté vlasy, zanedbaná domácnosť či neprimeraná psychická záťaž.
V mojom prípade však pôjde skôr o romantizmus a jeho typický rozpor medzi snom a realitou. Matky, ktoré máju nejakú víziu, sen, čo ich čaká a potom nastane realita, ktorá je vo väčšine prípadov v úplnom rozpore s očakávaním, keď bola žena ešte nematka. Príklad romantizmu ako vyšitý. V romantickom type výchovy je potrebné neustále spomínať, aké je matkovanie nádherné obdobie a pri tom vyplakávať, aké je zároveň aj veľmi náročné. A potom dochádza k sentimentalizmu, čo je zasa typický znak romantických výchovných metamorfóz, teda chvíľkam, keď sa večer rozhodujem, či sa idem vyplakať do vankúša, alebo uverím svojmu vlastnému nahováraniu si, že nasledujúci deň bude menej náročný. Každý vie, že B je správne, pretože matky sú typické romantické titanky, ktoré sa aj napriek neustálemu fňukaniu, aké je matkovanie náročné obdobie, vždy ráno zobudia s elánom, radosťou zo života a vrhnú sa do nového dňa plného prejavu romantiky, čiže nekonečnej lásky k svojim mierne neposlušným, ale dokonalým deťom.
Po prekonaní všetkých týchto romantických prvkov sa môžeme postupne prebojovať až k ďalšiemu smeru – realizmu. Výchovný realizmus rieši aktuálne problémy tejto doby. Výhodou tohto smeru je možnosť vymyslieť si svoju vlastnú cestu výchovy, lebo všetci dobre vieme, že nech sa akokoľvek snažíme, vopred stanovené plány zväčša nevychádzajú, čo nás môže výrazne vydepkovať. Napríklad som si dala predsavzatie, že v roku a pol života svojho dieťaťa ho naučím používať nočník. Ale realizmus výchovy ma rýchlo presvedčil o tom, že budem rada, ak pôjde bez plienky v troch rokoch do škôlky. Taktiež ma realizmus veľmi rýchlo naučil, že spať nepotrebujem, pri najlepšom mi stačí päť hodín prerušovaného driemania.
Keď konečne skončí toto obdobie, dostávame sa do medzivojnového, teda presnejšie medzivzdorového obdobia, kde pod prívlastkom medzivzdorový môžeme v sfére matkovania rozumieť ticho, pokoj a harmóniu medzi dvomi náročnými obdobiami vo výchove, keď konečne dochádza k stavom ako upratanie všetkých hračiek po prvom napomenutí, zjedenie celej večere bez požiadavky sladkosti ako odmeny, vychádzanie z domu bez akýchkoľvek pazvukov pripomínajúcich zoologickú záhradu či podobné zvuky pri odchode z ihriska, napríklad aj s neopodstatnenými hádzaniami sa o zem, ktoré som síce nikdy nezažila, ale pozorujúc okolie som len výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. V každom prípade všetky matky rozhodne zažili tú sladkú chvíľu medzivzdorového obdobia, keď sa vrátil optimistický pohľad na svet, lebo ako matky stále dúfame, že všetko to náročné a zlé je už za nami a zúfalo veríme, že toto obdobie nie je medzivzdorové, ale rovno podľa literárnej teórie povojnové, čiže podľa výchovnej teórie povzdorové a už nás čakajú iba pozitíva.
Skvelou výchovnou stratégiou by mohla byť katolícka moderna. Treba si zaspomínať na to, že aj my matky sme raz boli deťmi a všetky tieto nekončiace procedúry s nami museli absolvovať naši rodičia. A ak ani to nepomôže v optimistickej vízii, spomeňme si, že ide o obdobie náboženské, tak dajme večer jeden Otčenáš a ak sa už nad nami nezľutuje ani Boh, vráťme sa k svojmu výroku o márnosti a plaču do vankúša. Rovnaké rady platia aj pre neveriacich. Popravde, pánbožko asi nebude rád za takýchto odvážlivcov, ktorí sa modlia až vtedy, keď im horí pod zadkom, preto sa mi skôr pozdáva obdobie lyrizovanej prózy plné subjektivizmu, tajomstva a mystiky, ktoré sú jednými z jej top charakteristických čŕt. Lebo ak si myslím, že keď moje dieťa počmáralo steny, celé sa ponatieralo mastným krémom na zaparenú ritku, rozbilo si hlavu o roh stola, už nič horšie sa nemôže stať, no potom mi utopí rok nezálohovaný mobil v záchode, je jasné, že sa môžem začať desiť toho, čo urobí nabudúce. A presne takýmto spôsobom sa frustrované matky dostávajú k absurdistickej forme výchovy. Tento smer vo výchove nastane, keď už všetko úplne zavesíme na klinec, lebo deti sa rozhodli ísť si svojím smerom a nám ako matkám sa každý deň a situácie počas neho zdajú také nereálne a absurdné, až sa zmierime s tým, že nastala nejaká fatálna chyba v Matrixe alebo sa začíname utiekať opäť k spomínanej katolíckej moderne a Bohu.
V skutočnosti tým klincom bude až výchovné postmodernistické obdobie plné tajomstva, zápletiek, no hotovej kriminálky. A to nás čaká v krásnom období puberty našich detí. Jednoducho sa máme ešte na čo tešiť. Hlavne, aby sa z toho nakoniec nestala detektívka. Radšej sa však naďalej budem zabávať na tej paródii, ktorá má názov Romantické očakávania nematky na matkovanie. Je to síce paródia plná irónie, ale presne ten typ čierneho humoru, ktorý ja môžem. Literárnych období je síce veľmi veľa a už teraz som množstvo z nich preskočila, ale nedá mi ešte nespomenúť obdobie plné pocitu úzkosti z existencie, teda tzv. existencionalizmus. Ja som to zažila už neraz, keď som mala pocit, že som ako matka vo výchove úplne zlyhala a že už neexistujú žiadne výchovné metódy, ktoré by zabrali na moje deti.
Nechcem však riešiť, akými náročnými obdobiami si matka pri deťoch musí prejsť a skončím radšej pozitívnejšie. Napríklad, že raz sa dieťa určite naučí jesť samo aj bez okydania všetkého v okruhu jedného metra, príde čas, keď prespí celú noc či konečne dosiahne vek nástupu do škôlky. A presne o tomto je celé matkovanie. O tom, že ak aj máte niekedy pocit, že to, čo prežívate, je veľmi náročné a často ani neviete, ako z toho začarovaného kruhu vyjsť von, treba myslieť na to, že každý z týchto mentálnych stavov je iba momentálny a že bude zasa dobre. Zároveň nesmieme zabúdať na to, že aj napriek všetkým náročným prekážkam je matkovanie tým najkrajším obdobím v živote každej ženy, no každá matka má právo na mierne zlyhanie vo výchove.
Zaklapla som notebook s mojou novo vymyslenou teóriou, pozrela som sa na neumytý riad v dreze aj pri ňom, tri kopy bielizne, ktoré čaká pranie, dve kopy, ktoré čaká sušenie a jednu, ktorá čaká na ožehlenie. Z môjho premýšľania ma vytrhol krik dvoch najstarších detí hádajúcich sa o hračku, o sedem sekúnd neskôr do mňa začalo drgať druhé najmladšie dieťa, pretože som sa mu už celých 8 minút nevenovala, popravila som si najmladšie dieťa zavesené na prsníku a hneď som sa vrátila do reality všedných dní. Moja teória o metamorfózach matkovania je mi asi nanič…