Kedysi dávno na území dnešného Senca žili skromní a pracovití ľudia. Jedným z nich bol aj osamelý starček menom Fero, ktorý žil v malom domčeku pri neveľkom poli, ktoré obrábal. Pestoval tam pšenicu, ktorú potom odvážal mlynárovi do neďalekého mlyna pri jazere. Takto to robievalo veľa ľudí na tomto území. Starček bol chlapík spravodlivý, ktorý pracoval od svitu do zatmenia a jeho pole bolo čisté a plné sily.
Tak ako každý rok zasial na svojom poli semienka pšenice. Steblá rástli, pole sa zelenalo a postupne menilo farbu na žltú.
V jeden teplý letný večer starček sedel vonku na lavičke pri svojom domci, pozeral na oblohu, videl ako mraky černejú a zbiera sa k búrke. Zrazu zostalo všade tmavo, prišli hromy – blesky a starček videl, že prichádza skaza, silné krúpy mu začali ničiť jeho steblá. Rozbehol sa doprostred poľa, chcel aspoň niečo zachrániť, zrazu však zahrmelo a starček od ľaku padol do bezvedomia.
V sne, ktorý sa mu prisnil, videl prichádzať zviera, ktoré sa podobalo na leva, mal ale dva chvosty, ktorými mlátil okolo seba, ako keď sa mláti obilie. Zviera sa postavilo na zadné laby a silným hlasom zrevalo: „Starček, neboj sa, tieto steblá to prežijú, ale ty musíš byť silný a nevzdávať sa!“
Po tomto vresku sa starček prebudil a pozeral okolo seba. Po búrke ani stopy. Bolo mu do plaču – všade pomlátené steblá, bez života. Starček si však spomenul, čo mu v sne povedal lev a začal sa prechádzať po poli. Vytrhal úplne pomlátené steblá, ale väčšina z nich potrebovala iba trochu pokopať, znovu narovnať a mohli ďalej rásť. Od toho dňa neprišla žiadna búrka a starček – aj keď neskôr – predsa zožal pšenicu z veľkej časti poľa, ktorá bola silnejšia ako po minulé roky.
Tento príbeh starček porozprával aj mlynárovi, ktorý bol zároveň váženým občanom mesta, a ten zariadil, aby sa do súčasného erbu dostal práve lev s dvoma chvostmi ako symbol NEBOJÁCNOSTI.