Nepodpísaný
Ocitol sa na dne jej skrinky. Bez pozdravu a podpisu, jedine s malým neúhľadným srdiečkom namiesto bodky v otázniku. Na malom poskladanom papieriku bola jediná veta, iba pár slov, ktoré jej zaplavovali hlavu nespočetnými úvahami pri obedovaní v školskej jedálni – kto je autorom tohto listu?
Blanca si ho stále prezerala, študovala kostrbaté písmo pripomínajúce seizmografický záznam. Nepripomínalo jej rukopis žiadneho jej spolužiaka, vonkoncom takého, ktorý by ju pozval na školský ples. Snažila sa premýšľať, ale z náročného procesu ju sústavne vyrušovalo rozprávanie ostatných a najmä lamentovanie jej dvoch kamarátok, Alby a Leny. Obe sa podozrievavo rozhliadali po blízkych zaplnených stoloch a striedavo vyvracali hypotézy tej druhej.
„Mohol to byť Pedro,“ konšpirovala Alba s pohľadom zaveseným na pehavom chlapcovi.
„Určite nie, ten píše strašné kone.“
„Nie, on to nebol,“ zamietla rázne Blanca, avšak viac zo znechutenia ako pre vlastné presvedčenie. Nepopierala, že by to mohol byť práve chlapec z vedľajšej triedy, budúci nádejný lekár. Posledné týždne jej až podozrievavo často držal dvere do chemického laboratória. Blanca ho nemusela. Vždy nesmierne zapáchal. Očividne ešte neobjavil sprchu.
Alba sa na ňu škodoradostne usmiala. Po dlhých rokoch spoločného priateľstva si už vedeli čítať myšlienky.
„Niekto si praje, aby to bol Námesačník,“ uškrnula sa, ale Blanca iba protestne pokrútila hlavou. Námesačník. Prezývka, ktorá mu prischla po ich školskom výlete do Paríža, kde ho triedna profesorka naháňala po penziónových chodbách uprostred noci. Pamätala si, ako si vtedy vymyslel, že je námesačný, hoci v skutočnosti prebehoval do ich dievčenskej izby.
Už vtedy sa jej páčil. Jeho žoviálne správanie, ktorým šikovne zakrýval svoju rebelskú osobnosť. Okrem toho bol vynikajúcim hudobníkom. Ľahko si vedela predstaviť počúvať jeho hranie na bubny po dlhé hodiny, aj keď rock nebol práve jej šálkou kávy.
Sklonila hlavu, list položila pod učebnicu biológie. Ten počká, teraz potrebuje zvládnuť iný problém – test zo svalovej sústavy. Snažila sa sústrediť na popísaný obrázok človeka, ale jej premáhanie sa by bolo náročné aj bez sústavných rečí jej spoločnosti. Škaredo fľochla na urečnenú Albu, ktorú očividne vôbec netrápila hrozba zlej známky.
Lena si zobrala list. So zúfalým pohľadom snorila po ďalších stopách.
„Ani môj brat tak škaredo nepíše…“
„Tvoj brat vie ešte písať?“ bavila sa Alba. „Vždy keď ho vidím na nemčine, tak nemá na lavici ani pero a vyzerá von oknom na ihrisko.“
„Nečudo, že potom žobre o moje staré poznámky,“ povzdychla Lena. „Odkedy sa o neho začali zaujímať londýnski skauti, tak sa začal neskutočne flákať.“
Blance začali kvôli Albe zlyhávať nervy. Už presne videla, ako celú písomku ju bude otravovať, pretože nebude vedieť názov ani jediného svalu.
„Ideš po jeho vzore, keď sa neučíš?!“ pustila sa do nej.
„Ja sa učím. Dokonca viem stále písať,“ namietla Alba a po prvýkrát za obed zaryla svoj dlhý nos do učebnice. Na chvíľu pri ich stole zavládlo ticho, pokým Albin pohľad neskončil na svalovej sústave živého exponátu. Drgla do Blanci, ktorá sa na ňu osopila. Alba sa nedala.
„Námesačník na dostrel!“
Blanca pozrela smerom k výdajnému okienku. Skutočne tam stál. Vysoká postava sa krčila pri nízkom okienku, krátka ofina mu padala do guľatej tváre. Alba bola pohotovejšia.
„V biológii dnes už asi neurobíme prevratné objavy, ale stále ich môžeme urobiť niekde inde,“ uškrnula sa tajomne. Blanca sa zamračila, kým Alba čakala očný kontakt. Následne zdvihla svoju ruku a začala kývať. Blanca ju chcela zastaviť, ale Albe sa medzitým podarilo upútať Námesačníkovu pozornosť. Priblížil sa k ním, kým ju Blanca v tichosti preklínala. Nechcela to riešiť takto – chcela si to vyriešiť len medzi nimi dvoma.
„Robyn, už ste písali z biológie?“
Robyn sa uškrnul, tácku si zložil vedľa Leny.
„Taká milá slečna, a predsa taká vypočítavá.“
„To nie je vypočítavosť, ale súdržnosť kolektívu.“
„Som si istý, že odpovede aj tak nebudeš potrebovať. Blanca to má celé v malíčku.“
„Alebo aj nie,“ vyvrátila Alba a vyzývavo pozrela na Blancu, ktorá by ju najradšej hodila do terária s anakondami.
Robyn žasol. S plnými ústami vyhlásil: „Aké istoty sa v tomto svete ešte zrútia?“
Blanca si uvedomila, že teraz má príležitosť dozvedieť sa vytúženú pravdu. Zahľadela sa do Robynovej tváre, do jeho hravého úsmevu. Ešte dnes ráno sa jej snívalo, že by ten úsmev mohla vidieť na ich školskom plese, zahalený tlmenými osvetlením telocvične, že by pocítila jeho jemné dlane na svojich odhalených ramenách. Ako ďaleko sa teda nachádzala realita od jej snov?
„Vyberala som šaty na ples,“ odkašľala si neisto a zavrela učebnicu biológie. Namiesto nej zodvihla list. „Akurát neviem s kým v nich pretancujem celú noc.“
Srdce jej splašene bilo. Pozorne sledovala výraz jeho tváre. Čakala na reakciu. Začervenanie, smiech, čokoľvek… Ale Robyn iba skúmavo zobral list do vlastných rúk. Zamračil sa.
„Srdiečko v otázniku?“ prskol posmešne. „Kto sa hrá na Romea?“
Blanca sa odmlčala. V mysli sa jej točila jediná otázka: Hrá to alebo nie?
„Neviem. Nepodpísal sa.“
„Celá táto maškaráda s plesom je trápna. My chlapci sa musíme hrať na úplných hlupákov – všetky tie pozývania, tančeky a neviem čo. Je to trápne. Jediná dobrá vec na celom plese je reálne jedlo,“ krútil hlavou, kým celý stôl okolo neho mlčal. Blanca tvrdo vstrebávala realitu – nebol to Robyn. Znel príliš presvedčene o svojich slovách. Sklamane sa zahľadela do plného taniera. Chuť do jedla ju už úplne opustila.
„Hovorí ti niečo to písmo?“ prerušila ticho Alba.
„Vôbec,“ priznal Robyn a vrátil list Blance. „Ale určite bude z neho doktor.“
„Pedro,“ zamrmlala presvedčene Alba, kým Blanca radšej predstierala, že študuje náučný text. Robynov názor ju bodol niekde pri srdci, rozsypal jej vrecúško nádeje. Už sa videla po jeho boku, ich spoločný valčík končiaci možno niečím väčším ako poďakovaním za príjemný tanec…
Konverzácia sa strhla k písomke z biológie. Robyn im nadiktoval odpovede, pričom tvrdil, že by mali byť správne. Alba mu poďakovala, ústrižok s odpoveďami si vsunula do rukáva. Blanca ostala ticho. Následne sa obe rozlúčili so zvyškom, mieriac k učebni biológie. Blancine sklamanie sa pretavilo do odovzdanej gestikulácie. Prechádzali chodbou plnou skriniek, keď jej priateľsky prevesila ruku okolo ramien.
„Nebude to také zlé. Možno ten tajný ctiteľ plánuje niečo veľkolepé.“
„Len aby ten tajný ctiteľ nebol Pedro…“
„Možno sa kvôli tebe aj osprchuje,“ zadrela, čo Blancu konečne donútilo aspoň k slabému úsmevu. Dohodli sa, že Alba pôjde obsadiť zadnú lavicu v učebni, keďže Blanca si potrebovala ísť ešte po sveter do skrinky.
Ako odomykala zámok, zaregistrovala naliehavé kroky v úzadí. Nepotrebovala vidieť ani detailný profil tváre – nikto iný totižto nechodil po škole s tréningovou taškou a futbalovou loptou, jedine Lenin mladší brat.
„Potrebujem priateľskú výpomoc,“ vyhŕkol Ben ešte pred pozdravom. Keď Blanca na neho nepríjemne zazrela, uvedomil si svoju chybu. Pozdravil ju.
„Čo zas potrebuješ?
„Odpovede z biológie,“ vydal zo seba zadýchane. „Myslel som, že sa dnes vyhnem škole, keďže turnaj mal byť až do stredy. Nakoniec nevydal plán. Vyradili nás.“
„Prehrali ste?“
„O gól,“ vzdychol podráždene Ben. „Rozhodca bol strašný hlupák. Odpískal proti nám dve penalty.“
Blancu táto správa mierne obmäkčila. Očividne nemala jediná deň pod psa. Vytiahla teda papier s odpoveďami a podala mu ich. Ben zobral pero a rýchlo začal prepisovať priamo na svoje predlaktie.
„Veľmi inteligentný nápad,“ zamrmlala a stíšila hlas. „Ak ťa nachytá teraz, tak už nikdy nebudeme môcť opisovať na teste.“
„Nepanikár. Aj tak to určite vie.“
Blanca len pokývala hlavou. Nemala energiu mu vysvetľovať potenciálne dôsledky jeho činov. Nemala energiu už na nič. Premýšľala nad výhovorkou, akú zadrie Pedrovi, keď ju pozve na ples. Bude úprimná alebo si niečo vymyslí? Vyťahujúc svoj sveter zo skrinky si všimla, že vedľa nej ešte stále stojí, hoci si myslela, že sa po výpomoci ihneď vytratí. Niečo držal. Zmeravela. Bola to ruža.
„Ehm… vadilo by ti robiť mi spoločnosť na ples?“ koktal s jemnou červeňou v tvári. Blanca na neho onemene zízala. Nemohol to byť on…
„To ty si napísal ten list?“
„Em… Možno?“
Blanca nerozumela.
„Prečo si sa nepodpísal?“
„Vypísalo sa mi pero,“ vyhováral sa, ale z jeho pohľadu jasne vyčítala, že klame. Spracovávala to. Sama nevedela vyhodnotiť vlastné pocity – bola šťastná alebo nie? Zrak jej dopadol na ružu v jeho dlaniach. Náhle si uvedomila, že toto gesto čakala od Robyna. Neprišlo. Robyn odsúdil romantiku. Radšej sa ju rozhodol ignorovať, akoby sa prekonal.
Prijala ju.
„Pekná je.“
„Pôjdeš teda?“
Pousmiala sa na jeho neistote a krátko prikývla. Uvedomila si, že možno Robyna celú dobu vnímala skreslene.
Spoločne sa vybrali do učebne. Ben sa jej priznal, že neovláda kroky valčíku, avšak Blanca uistila, že ho to môže doučiť. Navzdory tomu, že sa jej pôvodné predstavy vymykali skutočnosti, prinavrátilo sa jej pôvodné nadšenie zo školského plesu. Možno niekedy náhoda kuje lepšie plány, ako naše vlastné sny…