Hlas lesa
Ako prichádza noc, hmla sa vnára do lesného porastu, starého ako sám svet. Praveké vytie vlka sa ozýva horami, nasledované ďalším a ďalším vlkom. Dole v údolí sa prudko otočí zubor, jeleň kúsok odbehne a bobor pláva do úkrytu. Len medveď čaká v predtuche priživiť sa na koristi vlka. Všade je ticho, počuť len žblnkot potoka a húkanie sovy. Medveď trpezlivo načúva , ani sa nepohne, čo i len jediný pohyb by ho mohol prezradiť. V húštine čosi zašumí, nevie, či je to len vánok, alebo nebezpečný nepriateľ. Ostražito sa obzerá okolo seba, v poslednej chvíli sa stihne uhnúť kľučkujúcemu jeleňovi a svorke majestátnych šeliem. Vlci vytrvalo prenasledujú korisť, mladá vlčica s bielou srsťou vedie svorku cez chodníčky, ktoré jej kedysi ukázala matka. Je to Sibira, nová vodkyňa svorky, musí sa však ešte veľa naučiť. Vlci sú zmetení, nedáva im signál, kedy majú zaútočiť. Jeleň má dnes veľké šťastie, dnešnú noc prežil. Sibira kráča so sklonenou hlavou na zhromaždisko, keby jej matka ešte žila, bola by veľmi sklamaná. Má však sestru Boru, ktorá pôjde na lov zajtra, aby celá svorka nemusela trpieť hladom každý deň. Je jeseň a keď sa Sibira nenaučí do zimy loviť, bude musieť prežiť vo vyhnanstve. Vie však, že Bora si viac zaslúži postavenie vodkyne než ona.
Vlhký mach na zhromaždisku rozvoniava príjemnou vôňou, ktorú cítiť na veľkú diaľku. Vlci si políhali do tieňa a spokojne oddychujú. Bora dáva Sibire hlasným vrčaním najavo, že teraz je vodkyňou ona, biela vlčica so stiahnutým chvostom stojí pred ňou. Keď jej Bora dovolí odísť, ľahne si ku starej Acami, ktorá ju vychovala namiesto jej matky. Acami je čierna vlčica so zelenými očami a ohryzeným uchom. Sibira si berie príklad práve od nej, lebo sa nikdy nevzdáva a má trpezlivosť pri jej učení. Acami ju tiež zaujala tým, že je najstaršia a najrýchlejšia z celej svorky. Sibira si ju obľúbila ešte ako malé vĺča a Acami sa stala jej učiteľkou a najlepšou kamarátkou.
Na zhromaždisku vládne pokoj. Slnko zohrieva vlhkú pôdu a prebúdza vtáky k životu. Vlčica so záujmom sleduje malú myšku, ktorá sa drobnými labkami prehŕňa v zemi. Síce ju má na dosah, nechá ju na pokoji. Zvrtne sa a štuchne nosom Acami do boku, vlčica nervózne zavrčí , ani sa len neobzrie, čo jej chce Sibira ukázať. Biela vlčica za znovu zahĺbi do sledovania myšky. Pozerá sa jej rovno do čiernych očiek, ktoré na nej vyzerajú , ako dva malé gombíčky. Je taká zaujatá drobným zvieratkom, že si vôbec nevšíma Boru, ktorá stojí rovno za ňou. Myška sa jej pomaly stráca v tráve a Sibira sa smutne pozerá na Acami ležiacu vedľa nej. „Sibira !“ – ozve sa Bora ráznym hlasom. Biela vlčica na ňu vrhne vyľakaný pohľad. „Mohla si ju chytiť, časom si zvykneš na myši , lebo budú tvojou jedinou obživou.“ -dodá posmešne. „Ja budem mať na rozdiel od teba v zime hody, ty sa budeš potulovať po cudzom teritóriu a kŕmiť sa myšami!“ Sibira vidí, že Bora je so sebou nadmieru spokojná. Vie, že nikdy nebude taká silná, ako je staršia sestra, no snaží sa napodobniť Acami v jej vytrvalosti.
Síce sa jej to nie vždy darí, no nevzdáva sa. Nemôže dopustiť, aby sa Bora stala vodkyňou svorky. Jej matka by bola zúfala, vždy verila, že Sibira sa stane jej nástupkyňou. Ukázala jej všetky lesné tajomstvá, ba aj najlepšie miesta na oddych v tieni a ona ju tak veľmi sklamala.
„Veľmi dobre vieš , že sa už ochladí.“ Zima je už za rohom a ty odtiaľto odídeš hneď, ako prídu prvé mrazy, vrčí a Sibira nevie, čo jej má na to odpovedať. „Bora, že sa nehanbíš takto odháňať svoju sestru!“ – ozve sa Acami spod stromu. „Aj tak tu Sibira ostane a ty s tým nič nemôžeš urobiť,“ zahľadí sa na bielu vlčicu. „Akoby nepoznala zákon svorky, aj keď sa stane vodkyňou, nesmie poslať do vyhnanstva svoju vlastnú sestru!“ – dodá s úškrnom. Bora zježí srsť na celom tele, vycerí zuby a snaží sa pôsobiť nebezpečne. „To vám nesmie len tak prejsť!“ – zasyčí a odíde si ľahnúť na svoje miesto. „ Len sa ničoho neboj, biela vlčica. Tento les je tvojím domovom aj miestom, kde budeš vždy v bezpečí.“ Acami vkročí do húštiny a postupuje pomedzi prastaré stromy, ktorých vrcholce sa takmer dotýkajú oblohy. Medzi husté konáre prechádza len málo svetla a tak je pôda vlhká po celý deň. „Si si istá, že tu budem v bezpečí aj pred Borou?“ – pýta sa neveriacky Sibira. „Áno, len načúvaj hlasu lesa . Vždy ťa bude chrániť, na to nezabudni. Aj tvoja matka na teba bude vždy dohliadať!“ – vysvetľuje Acami a zrýchľuje krok. „ Ako na mňa môže dávať pozor, keď tu nie je?“ – nechápe Sibira. Niektoré veci nie sú také, aké sa spočiatku zdajú,“ vraví tajomne čierna vlčica. V lese je hmla, takže jej hlas znie ešte tajomnejšie. „Tak potom prečo ju nemôžem vidieť?“ – pýta sa Sibira. „Je v každom jednom strome, v každom steble trávy i v každom kvete. Stačí sa len lepšie prizrieť, vtedy ju zazrieš“. – šepká Acami, oprie si hlavu o jeden zo stromov a zavrie oči. „Čo to táraš za nezmysli?“ – rozhorčene hovorí Sibira. „Opakuj po mne a pochopíš.“ venuje vlčici jemný úsmev. Sibira poslúchne a napodobní starú Acami. Spočiatku nič nepočuje, no keď sa začne viac sústrediť , zistí, že strom jej chce niečo povedať, no ona mu nerozumie. Počuje iba tichý šum, až keď sa ponorí do myšlienok, zazrie svoju matku. Stojí rovno pred ňou. Hustá sivá srsť jej veje vo vetre a oranžové oči žiaria , ako plamene. „Nesmieš sa vzdať, načúvaj hlasu lesa Sibira. Vždy budem stáť pri tebe , dokážeš viac , ako si myslíš, nezabudni….“ Skôr než jej Sibira stihne odpovedať, zmizne. Otvorí oči a už zas vidí iba štruktúrovanú kôru stromu. „Videla si ju?“ – vyzvedá Acami . „To nie je možné!“ – vyhŕkne biela vlčica. „Ona tam skutočne bola, no to čo vravela, nedáva zmysel.“ – odpovedá s povzdychom. „Čo také hovorila?“ Šepká Acami. „Nesmieš sa vzdať, dokážeš viac než si myslíš! Je to hlúposť, Bora je omnoho lepšia než ja, na tom sa nikdy nič nezmení. – “ skloní hlavu a privonia ku suchému listu. Je vlhký a len nedávno po ňom prešiel jazvec. „Podľa mňa vie čo hovorí, mala by si jej veriť a dbať na jej rady.“ – poučuje ju Acami. “ „No ako mám načúvať hlasu lesa, veď je to nemožné. – “ odvetí smutne Sibira. „Nesmieš sa podceňovať, dokážeš čokoľvek, ak budeš chcieť.“ – povzbudzujúco odvetí Acami. „ Ale ako sa dá načúvať hlasu lesa? Veď les nedokáže rozprávať!“ – durdí sa Sibira. Uprene pozerá na strom, v ktorom videla svoju matku. „ Les má svoju vlastnú reč a ty sa jej musíš naučiť porozumieť. Stačí len pozorne počúvať , čo sa ti snaží povedať.“ – vysvetľuje Acami.“Ako mám vedieť, kedy sa mi les snaží niečo povedať?“ – vyzvedá Sibira.“ „Nasleduj ma, zistíš to.“ – hovorí Acami a rozbehne sa cez les. Biela vlčica jej takmer nestíha. Bežia okolo stromov, ktoré Sibira v živote nevidela. Možno jej matka neukázala celé územie „Kam to ideme?“ – kričí na Acami, ktorá svižne kľučkuje pomedzi kmene vysokých stromov. „Veď počkaj a uvidíš!“ – smeje sa čierna vlčica. Zrazu sa pred nimi zjaví šteňa z malinčia, Acami ju hravo preskočí . Sibira sa však zamotá do pichľavých konárov. „A z teba má byť vodkyňa!“ krúti hlavou Acami a vyslobodí ju so zajatia malín. „Kde to sme?“ čuduje sa Sibira. Všade naokolo sa rozprestiera lúka obklopená stromami , ktorých konáre tvoria veľkú klenbu.„V strede nášho územia!“ Odvetí Acami a ustúpi Sibire z cesty. Teraz sa pred bielou vlčicou týči do výšky strom s obrovskou dierou v kmeni. „Čo je to?“ – vyľakane sa pýta Sibira. „Brána do minulosti. Ak chceš vedieť viac o lese, tak poď!“ – odvetí Acami a stratí sa jej v tme diery. Sibira ju nesmelo nasleduje. Oslepí ju silné svetlo a chvíľu má pred očami čiernotu, no po chvíli zazrie prekrásnu krajinu s najväčšími stromami, aké kedy videla.“ Prečo si ma zaviedla práve sem?“ – mračí sa biela vlčica. „Chcela si sa predsa dozvedieť viac o lese a jeho reči, či nie?“ – odpovedá Acami tichým tónom. „Práve sme sa vrátili do minulosti, spred 1 000 rokov. Musíš pochopiť, ako funguje rovnováha a aká je dôležitá“. – vysvetľuje. Vtedy Sibire spadne labka do akejsi priehlbiny, no keď sa pozrie bližšie , všimne si, že je to odtlačok vlčej laby, ibaže o niečo väčší! „Neboj sa, to je stopa tvojich predkov.“ – upokojí Acami a ovonia odtlačok v zemi. „Len nedávno tadiaľto prechádzali, možno ich ešte stretneme.“ – dodá a pokračuje v ceste. „Ako je možné, že naši predkovia boli takí veľkí?“ – spytuje sa Sibira so zatajeným dychom.,, Veľkosť vlka závisí od prostredia v ktorom žije a od potravy, ktorou sa kŕmi.“ – vysvetlí Acami. „Za posledných milión rokov sa zvieratá zmenili z dinosaurov na tie, ktoré poznáme dnes. Každý tvor na našej Zemi má presne určené miesto v rovnováhe. Ak jeden druh vymrie, celá rovnováha sa naruší a môže spôsobiť aj zánik niektorých častí prírody. Acami si odkašle a pokračuje vo vysvetľovaní. Už od dávnych dôb to takto funguje a bude to tak fungovať navždy. Aj najmenší hmyz má obrovskú úlohu v kolobehu života. „ Napríklad lajniak. Život tohto chrobáčika začína malou larvou v guličke trusu, larva za jeden rok vyrastie na dospelého chrobáka. Jeho larvy sú pre nás dôležité, lebo sa živia trusom živočíchov a tak čistia okolie.“- hovorí čierna vlčica a vedie Sibiru po suchej tráve pomedzi obrovské Sekvojovce mamutie, ktorých kmene sú trikrát také široké, ako kmene v Sibirinom teritóriu. Biela vlčica sa pozrela na lastovičku poletujúcu okolo. Vyzerá tak krehko, no sebaisto. „Má aj ona nejaké poslanie v prírode?“ – zaujíma sa Sibira. „Veru hej, lastovičky sú pre nás veľmi dôležité , možno sa to nezdá, no za jediný deň zjedia toľko hmyzu , koľko vážia oni sami. A lastovičky nie sú zrovna najľahšie vtáky. Predstav si, že len v našom lese ich poletujú stovky a koľko hmyzu môžu zjesť všetky lastovičky z celého sveta! No keby ich nebolo, muchy a iná háveď by nás zožrala .“ – odvetí Acami . „Pozri, vždy keď sa zvrtne , uloví nejakú mušku či komára. Je vždy rýchla a obratná, vodu dokonca pije za letu, čo je pre niektoré vtáky doslova nemožné.“ – poúča mladú vlčicu, ktorá blúdi očami po oblohe. „Aj ja by som chcela vedieť tak dobre loviť, ako ona.“ – povzdychne si Sibira. „Môžeš sa to ľahko naučiť.“ – povzbudzuje ju Acami . „No najlepšie je, keď budeš loviť len slabé alebo choré zvieratá. Ten jeleň bol až príliš silný na to, aby sme ho skolili. Musíš si všímať, ako sa zvieratá správajú a vždy múdro vybrať najslabšie z čriedy. Aby sme nenarušili rovnováhu, meníme svoje loviská. Od jari do konca leta lovíme na severnej strane teritória a od jesene do konca zimy lovíme na južnej časti. Preto máme dostatok potravy po celý rok. Napríklad na severnej časti sa viac darí zajacom. Keby sme tam lovili len na jeseň a v zime, zajace by sa premnožili a zničili pôdu vypásaním trávy a vyhlbovaním nôr, preto máme lovecké územie rozdelené podľa ročných období. Nikdy nesmieš loviť len jeden druh koristi, lebo narušíš celú rovnováhu. Musíš brať ohľad na všetky druhy živočíchov a ani jeden z nich nepodceňovať.“ – poúča ju stará vlčica. „ Aj keď sa niekedy zdá, že niektoré zvieratá v rovnováhe nemajú žiadnu úlohu, treba ich s rozumom rešpektovať.“ – dodá a pozrie na Sibiru. „Akú úlohu má potom straka, veď len vykráda hniezda?“ – nerozumie biela vlčica. „Síce straky robia niektorým vtákom neplechu a to hlavne v čase hniezdenia, keď im vykrádajú hniezda, no takto zabraňujú ich premnoženiu, alebo keď po našej koristi ostanú zvyšky mäsa, zjedia ich. Straky sú mrchožrúti a starajú sa o to, aby nikde neostalo mäso bez využitia. Tieto vtáky si však rady dajú aj ovocie či orechy, alebo žalude. Často si ich ukryjú do machu a zabudnú na ne.“ „Takto nám aj sadia nové stromy .“ – odpovedá Sibire. „A akú úlohu má dažďovka ?“ Vždy večer zavadzajú na zemi a musíme ich obchádzať ?“ – vyzvedá sa Sibira. „Aj keď nám dážďovky len zavadzajú, pomáhajú lesu. V pôde robia chodbičky, dostávajú do nej vzduch, takže ju prevzdušňujú. Živia sa odumretými časťami rastlín, ktoré vtiahnu pod zem a zjedia. Svojím trusom dodávajú pôde potrebné živiny. Aj niektoré vtáky sa nimi živia, napríklad škorce, alebo drozdy, ktoré skackajú po zemi a lovia nepozorné dážďovky. Tieto červy sa často stávajú potravou aj krtkov, jazvecov a ježkov.“ – odpovedá Acami. Sibira pozorne počúva, zdá sa, že ju to dosť zaujalo. „A akú úlohu máme v rovnováhe my?“ – vyzvedá ďalej. „Takmer najväčšiu, staráme sa o to , aby v lese panoval pokoj a žili len zdravé a silné zvieratá.“ – odpovie je na otázku Acami. „No ja asi žiadnu úlohu nemám, nedokážem loviť a nikdy sa nestanem vodkyňou.“ – dodala s povzdychom Sibira. „Prečo si myslíš , že nikdy nič nedokážeš?“ „Musíš si veriť!“ – povzbudí ju Acami. „Aj keď sa nestaneš vodkyňou, vo svorke budeš vždy užitočná. Určite nám budeš nápomocná.“ – dodá a všimne si prekvapený pohľad na Sibiriných očiach. „Takže naozaj budem môcť pomáhať svojej rodine?“ – vyhŕkne s úľavou. „ Slnko už zapadá, mali by sme sa poponáhľať, lebo Bora už bude nahnevaná.“ Usmeje sa na starú vlčicu a obe sa rozbehnú cez pláň ku deravému stromu. Tentoraz prvá vkročí Sibira a ocitne sa na lúke obkolesenej malinčím. Dve vlčice bežia bok po boku cez hustý les. Keď však pribehnú na zhromaždisko, nik tam nie je. Sibira oňucháva stopy v hline, vie že len pred chvíľou svorka odišla na lov bez nich. „Poď, musíme sa poponáhľať, už budú pri čriede.“ – volá na starú vlčicu, ktorá sa hneď rozbehne za ňou. V tom Sibira začuje šum, nastraží uši a počuje tajomný hlas , patrí lesu. Uteká čoraz rýchlejšie , keď zazrie svetlo medzi stromami. Prudko zastane a vidí, ako sa Bora snaží uloviť veľkého jeleňa a ostatní vlci jej idú na pomoc. „Čo to robí? Ten jeleň je až príliš silný, nedokáže to!“ – vyľakane sa pozerá na sestru, keď sa znovu ozve hlas lesa. „ Choď a pomôž jej Sibira!“ Bora sa zatiaľ prikŕča, plazí cez vysokú trávu. Keď je dostatočne blízko, napne všetky svaly a vyskočí jeleňovi na chrbát. Prvýkrát spadne, no na druhý pokus sa jej podarí chytiť jeho parohu. Jeleň sa divoko metá, no Bora sa nevzdáva. Drží sa tak pevne, že korisť nevie čo má robiť. Ale už – už by ju jeleň zvalil na zem, keď na ňu skočila Sibira. „Nechaj ho na pokoji .“ – precedí cez zuby. „Prečo lovíš silné zvieratá, ktoré môžu ešte dlho žiť? Ten jeleň by ťa mohol rozdupať keby chcel. Nesmieš narúšať rovnováhu, musíš konať s rozumom a vyberať ako korisť vždy slabé, alebo choré zviera. Aspoň raz si daj poradiť, nechaj toho jeleňa a poď za mnou!“ – nedá sa Sibira. Bora chvíľku váha, no napokon uzná chybu a nasleduje sestru do lesa. „Prevezmi vedenie.“ – uškrnie sa Bora. Sibira vidí, že o nej pochybuje, no tentoraz sa nevzdáva. „Vidíte tamtú laň? Je chorá, krýva na zadnú nohu.“- vysvetlí a prikrčí sa. Keď sú vlci dostatočne blízko stáda, Sibira s Acami oddelia laň od ostatných a dajú znamenie že majú zaútočiť. V tú noc si svorka naplnila bruchá do sýtosti.
Sibira sa díva na oblohu. Polárna žiara sa jej vždy páčila, no takú, ako dnes ešte nikdy predtým nevidela. „Prepáč mi to Sibira, možno som ti nedôverovala, no už viem, že každý tvor na svete je dôležitý a má svoje miesto!“ – ozve sa Bora. „Od teraz si lovkyňa a vždy nás budeš viesť, zaslúžiš si miesto vo svorke!“ ľahne si vedľa bielej vlčice a zahľadí sa na oblohu. „Je to prekrásne!“ – šepne.