Stojím pod hrejivými lúčmi jesenného slnka a hľadím na ulicu pred sebou. Moju ulicu. Ulicu, ktorá si ešte pamätá tichý dupot mojich detských krokov.
Dnes už moje kroky znejú trochu hlasnejšie. Kráčam po šedom asfaltovom plášti, ktorý ako rieka preteká pomedzi malebné domčeky v kúte tichej dedinky. Po oboch stranách ho lemujú zelené koberce prepletených stebiel trávy. Ich hodvábny povrch zdobia drobné lupene pestrých kvietkov, na ktorých veselo tancujú kvapky rosy. Vo vzduchu sa miesi čerstvá vôňa zelene s tichým prísľubom blížiacej sa zimy. Na zemi vidím rozliate tiene vysokých stromov, roztrúsených po okrajoch ulice. V rozkonárených dlaniach držia jemnučké listy, ktorými neprestajne prúdi šumivá melódia. Okraje môjho zorného poľa zdobí dojem rozptýlenej dúhy. V skutočnosti ho však lemujú drobné domčeky so špicatými strechami pripomínajúcimi čiapočky rozprávkových škriatkov. So šumom listov sa v dokonalej harmónii miesi zvonivý spev vtáčieho zboru, ktorý si ako javisko zvolil neďaleký komín. Ten, ako jeden z posledných ešte drieme, no ostatné sú už zahalené v hustom dyme tepla, akoby vystrihnuté z detskej knižky. Celá ulica vyzerá ako obraz pozliepaný z vystrihnutých ilustrácií rôznych kníh. Chalúpky s otvorenými drevenými okenicami ticho vŕzgajúcimi v jemnom vánku dodávajú celému miestu šarm historického románu. Dvere natreté pestrými farbami, ktoré však už v priebehu rokov vybledli, spolu s detailnými maľbami na starých fasádach sú neprehliadnuteľnou pripomienkou nezastaviteľného plynutia času. Domy z tmavých červených tehál pokrytých vrstvou brečtanu a so záhradami ruží pod oknami vyzerajú, akoby ich niekto vysypal zo stránok vzrušujúceho príbehu romantickej drámy. Kým obdivujem tieto jedinečné klenoty architektúry, moje kroky postupne odkrývajú výhľad na drobnú zvonicu. Pohľad na perleťovo-žlté múry je ihneď sprevádzaný prívalom spomienok, ktoré prezrádzajú, že zvonica doteraz nedovolila času pohnúť ani zrnkom prachu. Pozerám sa na jej nemý zvon a vždy zatvorené zelené dvierka, ktoré naďalej pokúšajú moju zvedavosť. No aj tentoraz odolám a pomaly sa poberiem ďalej. Onedlho dorazím k úseku, ktorý veľmi dobre poznám. Časť ulice nasiaknutá zážitkami a spomienkami. Mám pocit, akoby sa kolieska času prudko roztočili späť a vzali ma so sebou na výlet do minulosti. Vidím svoje prvé radostné návraty zo školy v spoločnosti mojich priateľov. Ako rozprávkoví piráti, ktorý na mape hľadajú miesto pokladu sa radujeme z úspešného vystopovania cieľa. Spomínam si na spoločné jazdy v aute, ktorého dunivá melódia a strešné okno boli pre nás bránou do napínavého deja dobrodružného filmu. Na prechádzky k neďalekému jazeru. Na poľné cyklistické dobrodružstvá. Na návštevy zmrzlinárne počas horúcich letných dní. Na sánkovanie, naháňanie a nekonečné hry. Na všetok smiech, krik, spev aj plač, ktorý sa kedy ozýval touto ulicou.
Hmla spomienok po chvíli ustúpi a spolu s ňou pomaly ustáva aj ozvena mojich krokov.
Zastavím a na pravej strane cesty, v tmavom tieni stromov, zbadám čierne šípy brány. Tu na konci tichej ulice, v kúte tichej dedinky, schovaný pod hustými korunami gaštanov, leží môj prvý domov. Malé domčeky v objatí rozľahlého dvora, kde som vyrastala spolu s kamarátmi. Miesto, kde dnes môžem sledovať priebeh minulosti ako divadelnú hru. Miesto, ktorého múry budú navždy ochraňovať príbehy medzi nimi ukryté. Miesto, kam sa vždy s radosťou vrátim.
Stojím pod zapadajúcimi lúčmi jesenného slnka a hľadím na ulicu pred sebou. Moju ulicu. V diaľke stojí farebná zvonica obklopená útulnými príbytkami takmer ukrytými v tieni zelene. Keď sa otočím, vidím, ako sa ulica mení na kľukatú poľnú cestu. Pevný asfalt nahrádza neistá pôda, ktorej stopa sa predo mnou tiahne ako nekonečný had. Prišiel čas pokračovať ďalej. Ešte raz sa obzriem a v duchu ďakujem za každý jeden krok, ktorý ma doviedol až sem. Vykročím na neznámu trasu a zanechám na nej prvé stopy, ktoré sa stanú súčasťou novej ulice môjho života.
.