Miestnosť s moderným nábytkom, pestrofarebnými obrazmi a veľkou televíznou obrazovkou pripomínala hotelovú izbu. Na okamih takmer uverila, že vošla do apartmánu v Chorvátsku a o chvíľu sa vedľa nej objaví manžel s dcérkou. Skontrolujú výhľad z okna a keď uvidia more, zapištia od radosti. Päťročná dcéra sa vrhne na kufor a začne sa nedočkavo prehrabávať vo veciach: „Maminka, kde si mi zbalila plavky? Vzala si mi aj tie s jednorožcom?“ O chvíľu by sa ozval aj manžel: „Zlatko, máme niekde opaľovací krém?“ alebo „Myslíš, že v tejto taške nájdem svoje obľúbené tričko?“
Lenka si odhrnula dlhú ofinu a posadila sa na posteľ. Zhrbila chrbát a vtiahla hlavu hlboko medzi ramená ako korytnačka, ktorá si chce ochrániť mäkké a zraniteľné telo pred nebezpečenstvom. Chorvátska vidina zmizla.
O zatvorené dvere sa obtierali tlmené zvuky krokov, hlasov a jemného hrmotu kovových stojanov s infúziami. Zatvorila oči a nechala slzy voľne prúdiť. Každá stelesňovala malú plachetnicu. Každá viezla niektorú z emócií uplynulých týždňov: hnev, sebaľútosť, pocit viny, skľúčenie, obavy, strach.
Dvere sa náhle prudko otvorili a dnu rázne vpochodovala žena v stredných rokoch. Rozhliadla sa a bez zaváhania podišla k Lenke.
„Ahoj, som Monika,“ vystrela štíhlu ruku. Lenka ňou automaticky potriasla.
„Lenka,“ zachrapčala a začala si utierať rozmazaný mejkap.
Zdravotná sestra vravela, že príde ďalšia pacientka, no neočakávala ju tak skoro.
Monika si ležérne zložila slnečné okuliare, postrapatila si vlasy zostrihané do krátkeho trendy účesu a pokračovala v konverzácii:
„Mohli by sme si tykať, čo povieš? Som zo Senca. A ty?“
„Z Dubnice.“
„Čože? Z ktorej? Zo starej?“
„Áno, z Dubnice nad Váhom.“
„To je super! Milujem Dubnicu! V Dubnici bývali moji starí rodičia. Každý rok som u nich strávila skoro celé prázdniny. Bývali hneď v prvom činžiaku pod parkom. Tam, kde končia schody z domu záhradníka.“
Lenka sa vystrela.
„Na Ulici športovcov?“
„Presne tak,“ prisvedčila Monika.
„Ja bývam na Ulici športovcov celý svoj život, ale v časti bližšie k stanici.“
„Fakt? Ja odpadnem,“ cerila sa Monika. „Možno sme sa niekedy spolu hrali. Kamarátila som sa so všetkými deckami z okolia.“
Obe ženy sa premiestnili v čase a nemocničnú izbu zaplnili zvuky a vône prázdninových spomienok. Zakrátko však dospeli k záveru, že kvôli vekovému rozdielu sa na detských ihriskách jednoducho minuli.
„No aj tak sranda, že sme sa v minulosti možno reálne stretli,“ poznamenala Monika a pokračovala: „Do Dubnice chodievam s rodinou každé leto. Už ako dieťa som si želala, aby sa rozpadnutý kaštieľ premenil na honosný zámok a v parku sa prechádzali naozajstné princezné a princovia. Je skvelé, keď sa človeku plnia sny.“
„Áno, mesto rokmi opeknelo.“
Monika sa na okamih odmlčala a zmenila tému: „Tak teda, s čím si tu?“
„Nádor na maternici,“ odvetila Lenka a uvedomila si, že po prvýkrát bola schopná vysloviť diagnózu oznamovacím neplačlivým tónom.
„Už ťa operovali?“
„Nie, ešte nie. Lekárka mi predpísala najprv ožarovanie a chemoterapiu, aby sa nádor zmenšil. Mám už metastázy… na uzlinách a tak…“
„Jasne. Chápem,“ prikývla Monika a pokračovala: „Ja si dávam repete. Už som tu bola pred siedmimi rokmi. Vtedy to bol krčok maternice. Teraz zas vaječník. Rakovina je sviňa, lebo sa môže vrátiť, ale tentokrát sme na ňu v podstate hneď, takže nemá šancu. Sviňucha. Už ma stihli aj zoperovať. Ešte zopár
chemošiek a potom, dúfam, budem mať svätý pokoj aspoň na sto rokov.“ Monika si zamyslene obkrútila zlatú retiazku okolo ukazováka a pobavene sa uškrnula.
„Máš deti?“ vyhŕkla Lenka.
„Hej. Tretiaka a piatačku na základnej. A ty?“
„Predškoláčku.“
Lenka na posteli vzlykla. Monika si k nej bez opýtania prisadla: „Neboj. Zbavíš sa sviňuchy a ani sa nenazdáš, pôjdeš dcérke na promóciu.“
„Voláš rakovinu sviňucha?“
„Hej, sviňucha. Morský cicavec. Môže mať až dva metre. Na prvý pohľad sa zdá, že aj rakovina je príliš veľká a že si neporadíš. Ťahá ťa svojou váhou ku dnu. Ale ty sa nedáš, jasné? Jednoducho to zvládneš. Všetko. Od slabosti cez grcky až po operáciu. Možno to nedáš ľavou zadnou, ale dáš to.“
Monika ani na moment nezapochybovala o svojich slovách. A Lenka jej uverila.
„No konečne!“ Lenka napoly sedela a napoly ležala, infúzia lenivo odkvapkávala čas a na televíznej obrazovke bežal rodinný seriál s vypnutým zvukom. „Už som sa bála, že sa ti cestou niečo stalo.“
„To by bola poriadna irónia osudu,“ uškrnula sa Monika. „Už vidím tie palcové titulky: Dvakrát porazila rakovinu, ale prešiel ju vodič na priechode pre chodcov.
„Mohla si zavolať.“
„Chcela som, ale vieš ako to je. Keď mobil najviac potrebuješ, tak sa ti vybije. A z manželovho telefónu som ti nevedela brnknúť, lebo neviem tvoje číslo z hlavy. Staré dobré časy, keď sme sa učili telefónne čísla naspamäť.“
„No, hlavne, že si nakoniec dorazila. Živá a zdravá.“
Monika vystrúhala pobavenú grimasu.
„Cestou sme natrafili na dve búračky, kolóny jak sviňa, volala som doktorke, že budem meškať, potom sa mi vybil mobil, a to nie je všetko. Ešte aj na wecko sa mi chcelo ísť a nemala som kam. Len-len, že som sa nepočúrala. Strašné stresy. Normálne sa teším, jak si tu teraz v kľude poležím. A ty ako?“
„Ako?“ Lenka zopakovala otázku ako ozvena. Potom si voľnou rukou prešla po čele, zaborila prsty pod kožu, nadvihla hlavu a potiahla. O chvíľu na vankúši spočinula hlava vyzlečená donaha.
„Si smutná, že ti vypadali?“
„Dúfala som, že to nebude tak skoro.“
„Hmmm, veď oni zas narastú. Mne minule vypadli po druhej dávke. Na parochňu som si nevedela zvyknúť. Nosila som šatky. A nemysli si – aj tebe som ušila. Pozri.“
„Krásna. Ďakujem.“ Monika sa zhlboka nadýchla. Akoby hľadala silu vytlačiť zo seba ďalšie slová: „Dcérke som ešte nič nepovedala. Svokra na mňa tlačí, aby som jej to vysvetlila, ale ja zatiaľ nechcem. Bude sa vypytovať, povie to kamarátkam, kto vie, čo všetko jej o rakovine povedia druhí, bude sa báť…možno…neviem….“
„Kedy a či jej to povieš je iba tvoje rozhodnutie. Urob tak, ako to cítiš. Nikto nemá právo sa ti do toho starať. A už vôbec nie niekto, kto vie o tomto tu prd makový.“
Len čo sa Monika ako-tak vybalila, prišla zdravotná sestra a pripojila ju k infúzii.
Dve ženy v jednej izbe viedli dlhé rozhovory, delili sa o banálne príhody i dôležité momenty, ktoré spolu tvorili neopakovateľnú mozaiku ich životov.
Monika si navliekla mikroténový overal a zamierila k dobre známym dverám. Bol to zvláštny pocit, lebo dnes neprišla s kufrom na kolieskach a zbalenými vecami na šesť dní.
„Ahoj, Leni.“
Bledá žena s prepadnutými lícami prekvapene zdvihla oči od rozčítanej knihy.
„Kde si sa tu nabrala?“
„Dnes behám po vyšetreniach, tak som ti priniesla nejaké vitamíny a knižku pre dcérku. Môžete si z nej spolu čítať.“
„Super, vďaka. Vyzeráš dobre. Myslím, že začínam závidieť.“
Tmavá oblačná pena sa dotýkala vrcholkov stromov za stanicou. Monika kráčala dobre známou cestou. Netrvalo dlho a vošla do „mestečka minulosti“. Tak so starkou nazvali dubnický cintorín, keď dedko zomrel a ony chodievali polievať kvety na jeho hrobe. „Len žiadne umeliny,“ pripomínala babka všetkým vždy pred Dušičkami.
Monika šla najprv pozdraviť starých rodičov. Poutierala náhrobky, nabrala čerstvú vodu do vázy a pekne naaranžovala čerstvé kvety. Zapálila sviečky. Pomodlila sa. Posadila sa na múrik, no blížiaca sa búrka ju súrila ísť ďalej.
Spleťou úzkych chodníčkov sa vybrala k najnovšej časti cintorína.
Zopakovala všetky činnosti: poutierala náhrobok, nabrala čerstvú vodu do vázy, naaranžovala kvety, zapálila sviečku, pomodlila sa.
Kostolná veža sa nadobro stratila v pene tmavých mrakov a vietor dorážal čoraz prudšie.
Moniku ovládol pocit viny. Keby dážď dokázal zmyť trpkú príchuť jej víťazstiev, nedbala by zmoknúť do poslednej nitky.
Mamám malých detí by mal niekto zakázať umierať. Hneď. Už včera bolo neskoro.