סיפור קצר יוצא דופן
Od začiatku času žasnem nad zábleskami na oblohe. A ako by to šťastie malo byť napísané a hovoriť o mne veľa skvelých a poetických myslí. Mám rada hviezdy. Myslím, že sú ilúziou mojej fantázie. Chcem tým povedať, že vždy vzplanú a upadnú. Ale tu môžem predstierať, že veci trvajú. Môžem predstierať, že životy trvajú dlhšie ako moje chvíle.
V to časné ráno sa zrnitá námraza pokrývajúca hlinitú zem jagala v lúčoch slnka. Sneh, ktorý bol príliš sypký na to, aby z neho niekto dokázal postaviť snehuliaka, oslepoval moje unavené oči. Nie som šťastná, ani nešťastná. Uviazla som v niečom, čo neviem pomenovať. Môžem študovať čokoľvek, pátrať po odpovedi akokoľvek dlho. A predsa ju nenájdem. Bojujem s ničím, a predsa so všetkým. V jeden deň vyhrávam a na druhý deň sa cítim ako posledný vojak na fronte čakajúci na večnú samotu. Znenazdajky sa zvyknem rozplakať a o chvíľu sa opäť smejem. Už som to raz zažila. Viem, aký je to pocit žiť s maskou. Predstierať, že svet je krásny a veci sú v poriadku. Teraz však nemám dôvod si ju nasadzovať. Nemám ju pred kým nosiť.
Som sama. V momentoch, keď pri mne skutočne nik nie je, a aj v okamihoch, kedy to tak nie je. Som vďačná za prítomnosť cudzích ľudí, ale v hĺbke duše cítim, že potrebujem viac. Prahnem po kontakte. Blízkosti. Bytí. Takom skutočnom.
Spomínam na dni naplnené rozličnými zážitkami. Pri tom som premýšľala, kedy sa stalo to, že sa nachádzam práve tu. Deň po dni sú o tom istom. O ubíjaní mojej duše túžiacej po voľnosti, slobode, zážitkoch, tvorení, prejavoch lásky a živote samotnom.
Zapredala som mesiace života niečomu, z čoho chcem uniknúť. Navždy. Budúcnosť je jasná, no prítomnosť je zahalená otázkami. Seba samej sa pýtam, či ešte vládzem a či vôbec prežijem. Nevládzem, no predsa idem ďalej. Posúvam hranice únosnosti proti mojej vôli, vidím pred sebou cieľ.
Dávam si predsavzatie. Musím prežiť kvôli mojej rodine, ktorá tu na tomto otrasnom mieste zomrela. Nastal čas stať sa silnejšou a odhodlanejšou verziou. Človekom, ktorý sa nebojí posúvať svoje limity kamsi ďalej. Možno bližšie ku hviezdam, k sebe.
Nikdy som nebola ktovieakou rebelkou, skôr výmyselníčkou. Temperamentnou, drzou, ale milujúcou a vášnivou. Áno, vskutku vášnivo som milovala život. Ale to bolo ešte predtým, než som sa ocitla tu, kde by sa nik v živote ocitnúť nechcel. Moju rodinu pohltil smrtiaci plyn a ich nevládne telá splynuli s ohňom v útrobách kremačnej pece. Zmizli navždy, pretože ich popol odvial vietor. Na tie komíny, ktoré spájajú svet živých a mŕtvych hľadím každé ráno, keď vychádzam z baraku. Koľko životov už cez ne prehnali? Životov, ktoré boli kedysi krásne a plné spomienok. Ako ten môj.
Auschwitz je cesta do pekla. Všetci sme nútení pracovať v tak ťažkých podmienkach, v ktorých sa dá len ťažko prežiť. Sme natlačené v zatuchnutých drevených barakoch, kde ležíme tesne jedna vedľa druhej na drevených pričniach. Biedna strava pozostáva z priesvitnej polievky a kúsku chleba, ktoré len ťažko postačia na prežitie. Kto poruší pravidlá lágru, môže počítať s krutým a okamžitým zabitím nemeckými dozorcami SS, ktorým velil samotný Himmler. Disciplínu zabezpečovali aj dozorcovia vybraní priamo spomedzi väzňov. Hovoríme im kápovia a sú to kriminálnici z nemeckých koncentračných táborov.
Boli sme rozdelené v rôznych pracovných komandách. Moja práca je pod strechou. Každá jedna z nás túžila sa dostať do mojej pracovnej skupiny. Ťažká fyzická práca vonku pod dohľadom kápov znamenala každý deň rozsudok smrti. Aj blok jedenásť bol tým najobávanejším. Vstup doň znamenal istú smrť.
Do lágru začali transporty dovážať celé rodiny. Tak prišla aj tá moja, ktorá skončila v plynovej komore hneď prvý deň tohto pekla. O ich mŕtve telá sa postaralo Sondernkommando. Tiež zmizli v krematóriách.
Spomínam si na ten deň, keď som sa lúčila s rodinou so slzami v očiach presvedčená, že idem za prácou, aby sa mali dobre. Keď sme sem umorené dorazili, museli sme sa rozdeliť do päťstupov. Stáli tam na pohľad zvláštni ľudia v šedých uniformách. Myslela som si, že sú to choromyseľní ľudia z miestneho blázinca. Chodili sem a tam. Mali za úlohu vyčistiť vagóny, v ktorých nás doviezli. Jeden z nich, keď ma obchádzal, mi nenápadne zamumlal v jidiš: „Je ti devätnásť a si šička!“ Postupne som prišla na rad i ja. Opýtali sa ma na vek. Odpovedala som: „Devätnásť.“ Na otázku, čo viem robiť zo mňa automaticky vyšlo: „Šička!“ Tak som sa dostala tam, kde som teraz. Premýšľala som o vlastnom prežití. Kvôli hrozným podmienkam je úmrtnosť väzňov v Auschwitz desivo vysoká. Smrť sa stala neodmysliteľnou súčasťou našich biednych životov.
Prišiel deň, kedy nás evakuovali a my sme nastúpili na najhoršiu cestu nášho života, pochod smrti. Naučila som sa poslúchať rozkazy iných. Kráčam po chodníku a nemám vo zvyku ísť inou cestou. Dívajúc sa pod nohy, kráčam stále ďalej. Zrazu ma niečo vyrušilo. Pod mojimi nohami zašuchotalo seno a ja som si prestala myslieť, že to len zvuk mojej fantázie. Desia ma mnohé veci, a jednou z nich sú aj myši. Tie malé potvorky vo mne vyvolávajú panický strach. Dokážu ma znehybniť a zastaviť dych. Moja fóbia sa pobytom v Auschwitz ešte viac znásobila. Cestu však ožiarili lúče zapadajúceho slnka. Sila kráčať po nej zrazu premohla môj strach.
Stúpam smerom nahor, stále vyššie a vyššie, s hlavou vztýčenou vpred. Už sa viac nedívam neustále pod nohy. Pominul aj strach. Prekročila som brány Auschwitz, cez ktoré už nikdy v živote nevstúpim späť. Svojim na prach stúpať nebudem.
Toto sú moje posledné slová poviedky, ktorá je úplne neobyčajná ako tie ostatné pred ňou. Prečo? Lebo som ju tajne písala v lágri v mojej mysli.