Ľudia sú jeden z mnohých druhov zvierat, prechádzajúci evolúciou stovky, tisícky, milióny rokov, a predsa si myslíme, že sme niečo viac. Jediná chyba evolúcie bola dať práve tomuto druhu cicavca väčší mozog.
Ničíme prírodu, ekosystémy, iné skupiny ľudí aj sám vesmír. Neberieme ohľad na iných, prechádzame z jedného extrému do druhého a životy premrhávame nezmyselným zabávaním sa – čím chcem povedať, že sa rozptyľujeme od reality. Trávime čas na internete, čítame knihy odohrávajúce sa v neexistujúcich svetoch, hráme videohry alebo pozeráme televízor (a tým nemyslím správy alebo kanál Ta3, ale drámy, seriály a nepravdivé noviny plné hoaxov z pohľadu needukovaného človeka.) V tomto sú ľudia priam unikátni. Rozptýlenie a súdenie.
S najdokonalejším mozgom prišli nevýhody, na ktoré sme neboli pripravení. Psychika je veľmi krehká vec a keď ľudstvo zlyháva pri riešení problémov, dobieha to indivíduá I celú spoločnosť. Pri katastrofách ako epidémie či vojny sa ľudia delia do skupiniek. Nenávistné reči bijú na mentálne zdravie a počet samovrážd každý deň stúpa. Ľudia nebojujú len spolu proti výzvam, ale aj proti sebe samým.
Človek nie je schopný utópie. Myslím si, že sme príliš odlišní a tvrdohlaví na čo i len vypočutie myšlienok iných, nieto ešte zmeniť štýl života a predať svoju slobodu za väčšie dobro. Verím, že cieľom človeka bolo riešenie väčších problémov. Keby sme sa dokázali zjednotiť a sústrediť na jeden problém naraz, vyriešiť ho by netrvalo vôbec dlho a každý by mal aspoň malý dôvod postupovať ďalej na ceste ľudskosti.
Estetika je jedno z východísk života, ako povedal filozof Arthur Schopenhauer, no čo budeme s týmto pôžitkom robiť, keď svet skončí? Náš koniec nebude určený zánikom slnka, dávno predtým nás zabije sebectvo.