Začiatok jari
Začiatkom jari sa celá príroda prebúdza. Aj v úli je rušno. Včielky si čistia komôrky na vajíčka a med. Matka sa prechádza po rámikoch, a keď zbadá prázdnu čistú komôrku znesie do nej vajíčko. Po chvíli musela aj mladá včielka Ela vyletieť z úľa, aby si vyčistila bruško. Lietavky lietali po peľ a nektár, ktorý im dávali rastlinky.
Ela bola zamestnaná ukladaním vzácneho pokrmu do buniek. Celý deň ich utláčala hlavičkou a zatvárala súdky plné kaše. No jej zvedavosť bola taká veľká, že musela vyletieť so svojou kamarátkou. Vietor sa stával ich nepriateľom, s ktorým sa nedalo prehovoriť ani slovko. Zavial ju až do záhrady pána mlynára a zrútila sa rovno do vreca s múkou. V tom si uvedomila, že je úplne sama. Slniečko natiahlo lúč, aby ju zohrialo. Ela v tom momente skríkla: “Aha! Veď sa váľam v chlebe! A ostatné? Veď ony ju hľadajú!“
V tej chvíli sa pri nej objavila stará lietavka Alina. Ela hneď chce vedieť, čo je to za peľ, no Alina ju predbehne. „Ela, Ela! Čo tu hľadáš, veď do úľa múka nepatrí,“ poúča ju Alina. “Poď, vráť sa do úľa!“ Ela nechápe prečo Alina vraví, že tento peľ nie je dobrý a preto sa pýta, všetky otázky čo ju napadnú. Alina ju ďalej poúča: „Vietor ťa nezanesie k peľu, ale ťa zaveje hocikam. Mala si veru šťastie, že si nespadla do rieky. Aj ja som raz na jar do úľa doniesla papriku. No jeden krát chyba a druhý super,“ takto ukončila Alina poučovanie Eli. Ela sa spokojne vrátila do úľa a znova začala utláčať hlavičkou chleba. Bola rada že sa niečo nové naučila.
Ela chová plod
Ela dostala novú úlohu: Vychovávať plod. Jej malá larvička dostala meno Lucka. Matka necháva vajíčka na starosť svojim dcéram. Tak isto aj Ela bola jej dcéra a Lucka tiež. Ela stále sedela pri kolíske, a keď Lucka chcela, tak ju nakŕmila. Lucka rástla rýchlo, až ju Ela musela zavrieť do tesnej kolísky. Stále počula nejaké zvuky.
Po niekoľkých dňoch sa na viečku spravila malá dierka. V tej chvíli Ela pochopila, aká dôležitá práca je vychovať plod. Malá dierka sa zväčšila a vykukla hlavička. „Ahoj, Lucka, si hladná?“ spýtala sa Ela. Lucka vystrčila sosáčik. Ela dala Lucke trošku včelieho mliečka. Lucka sa dostala von z kolísky a prišla k Ele a hneď sa pýta: “ Kde je letáč ?“ „Ach jaj! Lucka čo si myslíš , veď teraz sa musíš ísť hlavne najesť a nie lietať!“ vraví Ela. „Teta, prečo nemôžem ísť lietať?“ spýtala sa Lucka. “Veď nechceš skončiť, ako moja kamarátka Javia. Vietor ju hodil do ľadovej vody a utopila sa. Ja som spadla do vreca s múkou a myslela som si, že je to peľ. Keby ma neprišla zachrániť a poučiť stará lietavka Alina, bola by som všetkým na posmech.“ dopovedala Ela príbeh. Lucka sa pozerala a nechápavo blikala tromi očkami na čele, potom prikývla a pustila sa do práce. Miešala a vyrábala kašičku pre larvičky. Ela sa pobrala k letáču a vyletela von. Lucka bola tak zamestnaná svojou prácou, že si ani nevšimla človeka, oblečeného ako kozmonaut. V jednej ruke držal dymák a v druhej páčidlo. Keď otvoril úľ, Lucku oslepilo svetlo. Vtedy si uvedomila, že sa niečo deje. Ela vpálila do úľa . Obnôžky nechala na letáči. Sadla si na rámik presne tak, aby matku nebolo vidieť. Jej hlavnou úlohou teraz bolo matku ochrániť. Lucka ostala pri hrnci. Odrazu nastala tma a spokojný včelár odišiel. Lucka začala nakladať kašu do misiek. Ela prišla k nej a sledovala ju. Vedela, že zajtra sa bude Lucka zalietavať.
Lucka sa zalietava
Lucka prišla k Ele a spýta sa jej: “Teta, kedy sa budem zalietavať?“ Lucka! Veď predsa dnes!“ povie Ela. „Skoro som zabudla,“ skončila Ela rozhovor. Lucka vyletela medzi ostatné mladušky, ktoré sa práve zalietavali. Stále robila väčší a väčší kruh, aby jej zosilneli krídelká a naučila sa orientovať. Potom sa vrátila na letáč a pochválila sa Ele, aké je to úžasné. „Veď ja viem, aj ja som sa zalietavala,“ povie Ela. Lucka sa na ňu pozrela a vraví: „Teta, teraz som starou lietavkou ako je Alina?“ „Lucka čo ťa to napadlo, teraz budeš nosiť do úľa vodu , potom peľ a nakoniec nektár!“ poúča Ela Lucku. Lucka vyšla na letáč a tykadlom zakývala Ele a odletela. Ela začala nosiť peľ rovno z kvetov naokolo. Keď nastal večer, pustili sa do nočnej práce. Všetko, čo cez deň nanosili, museli starostlivo uložiť do buniek a pozatvárať komôrky.
Zlý oblak
Po nočnej práci sa Lucka pobrala k vode, aby ju doniesla do úľa. Ani keď mala päť očí nezbadala oblaky, ktoré sa pomaly približovali. Prišla k vode a v tej chvíli začalo pršať. Lucka bola taká mokrá ako zmoknuté kura. Snažila sa vzlietnuť , no vietor ju hodil do vody. Rieka bola dlhá a kúsok od Lucky bol vodopád. Ela zatiaľ čakala v úli. No Lucka nechodila a nechodila. Tá sa zatiaľ snažila chytiť lekna, aby sa zachránila. Keď sa jej to podarilo , začula Elu. Ela ju hľadala ale ona k nej nemohla priletieť ako inokedy. Vytiahla sa na lekno a snažila sa vzlietnuť. Keď sa jej to konečne po chvíli podarilo, priletela k Ele. “Lucka, čo to stváraš? Nemáš sa kúpať, ale máš nosiť vodu!“ povedala Ela. Lucka len prikývla, príhodu si radšej nechala pre seba a vrátila sa do úľa. Ela išla za ňou: „Lucka, čo keby si chodila so mnou po peľ,“ navrhla Ela. „To by bolo super! Mohli by sme byť stále spolu!“ skríkla Lucka a pomaly sa pustili do práce čistiť komôrky.
Rojenie
Ela podišla k Lucke: „Lucka, pôjdeš preč s rojom? Ja musím ísť, lebo nechcem nechať našu mamičku odletieť.“ „Ja idem tiež!“ skríkla Lucka. „Tak poď, ideme pomôcť ostatným stavať matečníky. To sú domčeky pre malé larvičky, z ktorých si potom vychováme novú matku, aby aj včielky, ktoré ostanú v úli neostali bez matky.“ Lucka lepila a lepila, až postavala náznak matečníka. Ela sa pozerala a pochvaľovala si, aká je Lucka šikovná žiačka. Potom si sadli na jeden rámik, kde sedela aj matka. V úli bol rozruch a všetci pobehovali sem a tam. Nočnú prácu nechali tak a stále sa rozprávali o stromoch okolo nich. Nakoniec sa rozhodli, že si sadnú na starú jabloň ktorá bola neďaleko. Ráno si sadli na letáč a čakali na matku. Keď matka vyšla, vzlietli a leteli za matkou, ktorá určila, že si sadnú na tú istú starú jabloň. Keď si sadli a vytvorili chumáč okolo matky, včelár postavil rebrík o kmeň a vyšiel až za nimi. Potom ich striasol do prúteného koša a odniesol ich do nového úľa. Ela a Lucka sa prechádzali okolo matky a mávali krídlami, aby ju chránili. „Poď, Lucka, ideme do nového úľa“, povedala Ela. Lucka ju nasledovala, a keď boli v novom domčeku , hneď sa pustili do práce a začali stavať nové komôrky.
Nepriateľ včelojed
Ela sa rozhodla zalietať okolo nového obydlia a tak vyletela z úľa. Keď sa zalietala, letela do makového poľa. No jej nepriateľ včelojed ju uvidel a hneď bola naháňačka. Ela uháňala tak rýchlo , že včelojed jej nestíhal. Kľučkovala pomedzi konáre, lietala cez každú škáru. Muchy mali divadlo, celé zástupy sedeli na listoch a tlieskali. Ela letela kade tade. V malých škárach boli mravce a výskali. Vletela do kríka a včelojed odletel preč do makového poľa. Ela sa čo najrýchlejšie vrátila do úľa. Lucka bola šťastná, že Ela je konečne doma.
Ela a Lucka pri prevoze
Ela a Lucka, ako vždy, vyleteli z úľa po peľ. Slniečko pekne hrialo a tak mali väčšiu chuť do práce. Kvietky mali veľa peľu a Ela s Luckou mali veľa práce. Všetky lietavky boli zamestnané opeľovaním ďatelinky a sedmokrások. Na oblohe nebolo ani mráčika. Ela priletela do úľa. Lucka išla za ňou. V tej sekunde sa celý úľ pohol. Ela s Luckou prišli k matke obklopenej robotnicami. Ela začala mávať krídelkami. „Lucka poď, preskúmame všetky kúty úľa. Ak nič nenájdeme, vyletíme z úľa a budeme skúmať vonku,“ povedala Ela. Pobehovala kade tade, no okrem trúdov utiahnutých do kúta nič nevidela. Prišla k letáču a zbadala vlny. BOLI NA LODI!
Ela sa rýchlo pobrala dnu. Všetko sa jej zdalo čudné. Akoby ich včelár nemal rád! Ela čo najrýchlejšie povedala Lucke, čo sa deje. Veľká loď narazila o pevninu. Po chvíli sa otvoril letáč. Ela vyletela von. Ich nový domov bol na krásnej lúke. Veľké hory sa týčili všade okolo lúky. Po vodu nemuseli lietať ďaleko, cez lúku tiekol bystrý potok s leknami. Ela sa vrátila s veľkými obnôžkami. V úli už nebol rozruch. Všetky robotnice pracovali a pomaly si zvykali na nové miesto .
Zlodejky
Lucka spala v bunke. Ela vyletela z úľa na lúku. Odrazu sa ozval varovný signál strážkyň: “Zlodejky! Sú tu zlodejky!“ Ela zhodila peľové obnôžky a vypľula nektár. Rýchlo letela na letáč, kde sa konala veľká bitka. Zapichla žihadlo do zlodejky. Celá bitka sa začala ukončovať, no jedna zo zlodejok privolala celý úľ. Ela vbehla do úľa , aby skontrolovala Lucku. Lucka pobehovala kade tade a volala Elu. „Lucka, čo to robíš! Poď za mnou !“ povedala Ela. Preliezla cez materskú mriežku . Odrazu začuli víťazné výkriky strážkyň. Celá bitka sa skončila dobre.
Opacha pavúčica
Ela po veľkej bitke nevyletela von, ale ostala v úli a strážila trúdov. Po chvíli si uvedomila, že všetky trúdy sú usušené v pavučine. Objavila sa veľká ozrutná pavúčica Marta. „Ahoj Marta. Ako sa máš? Určite si prišla na trúdiu hostinu,“ povedala Ela. Marta odpovedala: “No a? Veď, ako vždy. Aj tak trúdy nepotrebujete!“ Ela si uvedomila, že je jeseň. Veď Marta prišla včas, ako vždy. Lucka prišla k Ele: „Ahoj teta,“ povedala „toto je pavúčica Marta. Prišla na trúdiu hostinu, ako vždy,“ tvrdila Ela. „Teta, prečo ako každý rok?“ spýtala sa Lucka. „Každý rok na jeseň umierajú trúdy a Marta nám ich pomôže odpratať,“ vysvetľuje Ela. „Je to potrebná práca, aby nám úľ ostal na zimu čistý. Ale už poďme Lucka, priprav sa na čistenie komôrok a Marta tu za nás zatiaľ poupratuje. Dnes aj tak prší a nikto nie je vonku,“ povedala Ela. Obidve sa pustili do práce.
Príprava na zimný odpočinok
Marta odišla a celý úľ sa začal chystať na zimu. Ela prišla k Lucke, ktorá zatvárala súdky s chutným medom. Aj ona sa pustila do práce. O chvíľu napadne sneh a my nebudeme môcť lietať von. Musíme si urobiť zásoby, aby sme v zime nezahynuli, povedala Ela Lucke. „Teta, prečo musia byť zimy? Veď keby bola len jar a leto mali by sme stále peľ a nektár,“ povedala Lucka. „Lucka, Lucka, keby nebola zima nemali by sme si kedy oddýchnuť. V zime len trasieme krídelkami a občas sa vystriedame. Takto dokážeme zahriať celý chumáč,“ poučovala ju Ela. „Tak nech aspoň kvitnú kvietky,“ vymýšľa ďalej Lucka. „Lucka, veď kvietky by v zime zamrzli, boli by z nich ľadové sochy.“ „Teraz konečne prestaň vymýšľať a viečkuj súdky,“ vraví Ela. Lucka zvesila tykadlá a odišla. Ela vzlietla, vyletela z úľa. Lucku si nevšímala. Vedela, že Lucka je na ňu nahnevaná, a že ju to o chvíľu prejde. Sadla si na strom a pozerala sa, ako okolo nej lietajú lastovičky. Zotmelo sa a Ela nevidela ani na krok. Schúlila sa na list a zaspala. Ráno sa zobudila na zemi. Keď sa vrátila, Lucka tam nebola. Spýtala sa Aliny, či ju nevidela. Tá jej povedala , že večer odletela a zatiaľ sa nevrátila. Ela nechápala tomu, čo sa všetko stalo. Vyletela von, aby ju išla hľadať. Lucka sa zatiaľ motala v lese. „Lucka, kde si?“ volala Ela na Lucku. Po chvíli sa vrátila do úľa. Ela sa púšťa do práce. Alina jej pomáha namiesto Lucky. Vyrušil ich včelár, ktorý im dával krmítko, aby ich pred zimou prikŕmil. Ela a Alina ostali pri práci. No Ele to nedalo a vyletela sa pozrieť, či sa Lucka nevracia. Hneď si ju všimla, ako letí z lesa. Bola rada, že sa Lucka našla a nemusí sa báť, že niekde v lese zmrzne.
Tuhá zima
Lucka sa vrátila a spadli prvé vločky. Prvé mrazy ozdobili stromy a trávu. Aj na úli sa spravili do rána cencúle. Matka si sadla do malého chumáčika. Pomaly sa pridali aj ostatné robotnice. Aj Ela a Lucka si sadli do chumáča, aby sa zahriali. Matka nerobila nič. Elu a Lucku nebavilo sedieť v chumáči, a tak im Matka rozprávala rozprávku: “O smelej včielke: V jednom úli žila malá včielka Katka. Jedného dňa sa vybrala po vodu. V ľudskom bazéne bolo dosť vody. Priletela na plavák a čľup, už je vo vode. Doplávala ku filtrovej hadici a snažila sa ju odpojiť. Keď sa jej to podarilo, fičala ako na tobogáne. Spúšťala sa tam až do západu slnka. Keď sa dostala domov, ľahla si do bunky a zaspala.“ Keď matka dokončila rozprávku, hneď sa im lepšie pracovalo a rýchlejšie ubiehal čas. Celé mesiace museli len kmitať krídelkami, aby vytvorili teplo a celá včelia rodina prežila.
Koniec tuhej zimy
Ela a Lucka boli rady, že túto zimu prežili. „Teta, prečo už skončila zima? Najradšej by som chcela, keby stále bola len zima. Tá rozprávka bola super,“ povedala Lucka. „Lucka, ty vymýšľaš samé hlúposti. Najskôr nechceš, aby bola zima, a potom chceš len zimu,“ povedala Ela. Keď slniečko vyšlo na najvyšší bod svojej cesty, Ela vyletela z úľa. Jarná vôňa prebúdzajúceho sa lesa Elu privábila tak blízko, až si všimla rozkvitnutú čerešňu. Sadla si na kvietok a nabrala si peľ do košíčkov. Keď ich mala plné, vzlietla. No spomenula si na Lucku, ktorá na ňu čakala v úli. Na letáči sedela Alina a Lucka. Alina bola úplne zodratá. „Takže ja nosím nektár….“ počula Alinu, ako poučuje Lucku. Ela vedela, že teraz môžu prísť osy. Keď bola malá larvička , Alina jej rozprávala príhody o nenásytných osách, ktoré chceli vykradnúť včielkam zásoby z úľa.
Osy v úli
„Lucka, ty si taká nechápavá. Alina je už stará a preto nemá chĺpky. Aj ja ich budem mať zodrané. Od toľkej práce sa jej zodrali a teraz sa na ňu už nelepia peľové zrnká. Tak musí nosiť nektár,“ poučovala Ela Lucku. Odrazu sa ozval poplach: „Osy! Sú tu osy!“ Ela vybehla na letáč , schmatla jednu osu za krídlo a odtrhla jej ho. S tromi osami si poradili hneď. No, keď doleteli ďalšie, už to nebolo také ľahké. Lucka doletela na letáč a snažila sa chytiť jednu osu. Ela zatiaľ schmatla osiu zdochlinku za krídlo a vyletela von. Keď sa vrátila, osy tam už neboli. Spolu s Luckou prešli materskú mriežku, aby skontrolovali matku. Uistené, že je všetko v poriadku, napili sa nektáru a od únavy zaspali. V úli zatiaľ nebol žiaden ruch, a to preto, lebo všetci spali. No matka nespala , tá nemôže spať, ale musí klásť vajíčka.
Malý slávik
Po osej bitke sa nikomu nechcelo vyletieť von, a tak všetci len spali, no Ela s Luckou si sadli na letáč. “Ach Lucka, keby náš život bol nekonečný. Naučila som ťa všetko , čo potrebuješ. Som celá ošúchaná, ani sosáčik nemám v najlepšom stave….“ nedokončila vetu Ela. „ Teta, takže keď umrieš, dáme ťa zjesť malému slávikovi?“ spýtala sa Lucka. „No áno. Každé včelstvo má niečo vo zvyku. A to naše má práve toto. Mňa, keď umriem, dáte zjesť malému slávikovi,“ povedala Ela. Potom začala premýšľať, prečo jej život skončil tak rýchlo. Alina je v slávikovom bruchu a ona ju navštívi? Po dlhom premýšľaní vošla do úľa, aby sa najedla medu. Lucka vedela, že Ela je veľmi stará a ošúchaná. Keď sa najedli, vyleteli z úľa . Ela si všimla hladného slávika, ktorý lietal okolo úľa. Priletela bližšie a sadla si mu na zobák. Slávik ju striasol na zem a zobol ju. Lucka nechápavo pozerala na slávika, ktorý zhltol Elu. Vedela, že Ela chcela navštíviť Alinu. Lucka vletela do úľa, aby všetkým povedala, čo urobila Ela pre slávika, ktorý smutne lietal okolo úľa.
KONIEC
Každý, kto pozná včielky, berie ich ako krásne a rozumné zvieratká. Keď sa pozerám, ako si berú sladkú vodu z krmítka, zdá sa mi, že sú oblečené do kožucha. Mne sa zdajú, ako milé maličké chumáčiky.
Keby som mala opísať úplne celý život mojich včeličiek, trvalo by to celú večnosť. Každý deň opelia tisíce kvetov a na ďalší rok je ich o milióny viac. Včielky sú naozaj veľmi potrebné živočíchy, bez ktorých by sme nemali sladučké jabĺčka, marhule, slivky……. ani medík …