Kedysi dávno nemali Slnečné jazerá svoj názov a volali sa len Jazerá. Táto povesť rozpráva o tom, ako prišli k svojmu menu a prečo máme v erbe dvojchvostého leva.
Keď bol Senec malá dedina, obyvatelia by si ani vo sne nevedeli predstaviť, že by sa im tam nasťahovalo niečo veľké. A predsa. Raz za slnečného rána počuli dedinčania veľký rachot a špľachot, ktorý prichádzal od Jazier. Zopár zvedavcov sa tam išlo pozrieť a čo nevidia! Doprostred Jazier sa ako veľký obor ponáralo také divné čudo, že dedinčanom až sánky padali. Bol to veľký, asi dvojmetrový biely lev, ktorý stál na zadných a svojimi dvoma chvostmi metal všetko navôkol, čo mal v ceste. Dedinčania rýchlo vzali nohy na plecia a šup kade ľahšie! Neubehlo však veľa dní a po dedine sa rozchýrili chýry, že monštrum je hladné, lebo každú noc odtiaľ prichádzal hrôzostrašný rev. Chýry rýchlo zahnala krutá pravda, že uprostred noci si monštrum prišlo po jedno krásne dievča menom Eva. Dedinčania si povedali, že žiadnu inú obeť už nedajú a začali zháňať nejakého odvážneho mládenca, ktorý by s príšerou raz a navždy skoncoval. Neďaleko v dedine Veľký Biel sa Pavol, statočný junák túžiaci po dobrodružstve, dopočul, čo ľudí v Senci trápi. A tak si zbalil batôžtek, ubezpečil mamku, že sa vráti živý a zdravý a vydal sa na cestu. Keď došiel do Senca, ľudia mu začali ďakovať a volať na slávu. Pavol bol zmätený, lebo ešte tú príšeru ani nevidel, nieto ju zabil. Keď prišiel k Jazerám, začal uvažovať. „Toto nie je skutočný lev,“ hovoril si. „Je to niečo ako opačný lev. Levy majú rady slnko rovnako ako mačky. Aha, musím ho vylákať na slnko,“ povedal si. Ale toto už bolo ťažšie. „No nič, idem na to,“ povedal si. Vyskočil spoza stromu a pribehol k brehu. Začal kričať a hádzať kamienky do jazera. O chvíľu to uvidel. Veľké bubliny, ktoré začali bublať. Hneď za nimi sa vynorila hlava so zlovestnými žltými očami, ktoré naňho zazerali viac ako jeho mamka. Pavol vytušil, že teraz má šancu. Zodvihol veľký kameň a z celej sily ho hodil. Kameň doletel presne doprostred levovej hlavy. Pavol sa rozbehol po tráve hore brehom. Keď sa obzrel, zistil, že lev urobil presne to, čo čakal. Zodvihol sa z vody na slnko a to ho začalo postupne páliť. Príšera zavýjala, ale už nič nemohla urobiť. Zostala z nej len kopa popola na brehu. Vzápätí sa k nemu rozbehli dedinčania a začali mu na slávu volať viac ako predtým. A preto máme v erbe dvojchvostého leva, a preto sa Jazerá volajú Slnečné jazerá.