Vykvitli kvety pod stromami,
Tancujúc popri vode, zaodeté v kvapôčkach.
Dva brehy, oddelené riečnym cválaním
Spája dno, zabudnuté v hlbinách…
Voda krutá, žalostná, veď povedz:
“Prečo si taká dravá?”
Bôle nekončia – tok zrýchľuje a strháva všetko nádejné so sebou.
Akoby luna zvykom plakala, taká si mohutná!
Kedysi sťa mláčka, a teraz beštia živelná.
Držal som Ťa za ruku, keď sme šli lesom:
Prekračovali vtedy potôčik, medzi kamienkami rynúci sa.
Na oblohe slnečná maľba, vždy to tak bolo,
I teraz tak je, no s Tebou však už nie som.
Naposledy,
Sťa skala stála si na brehu meravá:
“Chyť ma za ruku, duša žiarivá,
Preskočíme rieku spolu, ver mi, milá!” –
Moje posledné slová, potom odišla si tichá,
V Tvojich očiach zhorela šanca posledná.
Rieka plná slov, spomienok a citu
Do útrob mojich neprestáva zurčať:
Dušu moju, na kúsky mizerné, chcela by,
Jak mravce lesné, pomaly zožierať!
Odniesla ma do ďaleka,
Bezmocného, preč od Teba.
V obraze zakalenom, veta mi vypadla:
“Prial som si predsa tak veľa?”
Vykvitli kvety pod stromami,
Sledovali sme ich spolu v ten klíčiaci čas.
Trhám ich s láskou, pre Teba so slzami.
Už tu však nie si, znova a zas…