Básnický manifest
1. Sme básnici.
Sme najčistejšou odrodou najšpinavšej časti spoločnosti.
Nemáme hanby.
Nemáme cnosti.
Ledva v nás existujú ,,my“.
2. Ako básnici deklarujeme vojnu realite a miesto nej dosádzame sny.
Vydriapeme z jej hliny to, čo je všetkým skryté,
vynesieme to na slnko, dúfajúc, že to nevyschne a nezhnije
ako všetko ostatné,
teda…až příliš veľa myšlienok sa dnes mení v pomyje.
3. Poézia sama je našou násilnou múzou.
Podávame si ju z úst do úst
a kúšeme z nej fragmenty
trpkých, planých sŕdc,
plné trpkých, planých súst
– milujeme sa so slovami dávno mŕtvych
a zvíjame ich do mĺkvych
plátkov myšlienky.
Jej revolučné vety sú nám popínavým svetrom.
4. Naše hrdzavé jazyky pravdy korodujú vetrom.
Liečime ich alkoholmi, smogom mesta
a nebeským svetlom.
Presne niekde tam zaseknutí sme navždy –
medzi štvrtým a piatym pohárikom
medzi láskou a nenávisťou voči sebe samým
no a tak, jak každý
polemizujeme o živote cigariet vyhoretých v daždi,
v snahe dopátrať sa ku kvantovej teórii všetkého
skrytej na dne šiesteho pohára,
no netušíme, či až poň dokážeme zájsť.
5. Sme stratení a odmietame sa nájsť.
6. Radšej umrieť básnikom, ako človekom.
Kedže ten je pre ľudí, v raj sme tak už stratili nádej
Kerouac nám odprisahal, že po smrti uzrieme
miesto anjelov naše múzy –
tak žijeme pripravení umrieť,
kdekoľvek – napríklad na dlažbe námestia,
topiaci sa v metaforách, veršoch, bez ilúzií.
7. Naše lásky putujú na papier len preto, že do srdca sa nám nezmestia.
8. Keď spíme, bdejú nad nami súhvezdia.
Nedajú si nás, keď budeme odchádzať.
Budú s nami plakať a budú kvíliť,
no my ich nebudeme počuť.
So svetom už dávno nie sme spätí.
9. Túžime sa v mnohom mýliť.
Stačila by väčšina.
10. Keď chodíme po tenkom ľade, prihárajú nám päty.
11. V súzvuku našich hlasov bolesť s láskou sa vždy pretína.
12. Milujeme nemilovateľné.
13. Túžime spoznať nespoznateľné.
V srdci je každý z nás gnostikom.
14. Karikaturizujeme svet a smejeme sa nad jeho zánikom.
Zanevreli sme naň, no je stále náš,
napokon je to otázka viery –
či sa sám zlepší, či priložíme ruku k dielu
a či zanevrieme zase.
To sme my básnici – úprimné a podlé zvery.
Aj keď odsúdení smrteľnosťou, verše naše navždy prebývajú v čase.