to leto, keď som sa zbláznila
Slnko sa rýchlejšie menilo na červeného obra toho leta keď
sa prvý krát stretla,
objala, držala za vlastnú ruku.
6 biliónov rokov bolo tak blízko, že som sa ich dotkla
chladnými bledými rukami, roztrhala a zničila všetky storočia
predo mnou, skonzumovala momenty minulosti,
fuzionovala s tmou ako zvuk do hudby, prešla
4 ročnými obdobiami, točila sa okolo
Venuši aspoň nekonečne raz, plávala cez čas a rotovala
okolo vlastnej osi , rástla ako mach- rýchlo a nahlas.
O 3 ráno som tancovala vo vlastnej izbe
v tme vzlykala, smiala sa, viedla revolúciu proti seba
odo dňa, keď som bola privedená na tento svet,
no toho leta som prežila neobmedzene veľa revolúcii vlastnej osobnosti,
bezmerne veľa vlní vlastnej tvorby , a naše prvé stretnutie bolo také
nezabudnuteľné. Moje myšlienky vytvárali víchrice vo svete.. A to
bzučanie! Neustále bzučanie, migréna a praskanie prstov!
Počula som všetko, neustále a hlučne- rast stromov, tvorbu oblakov,
príliv a odliv všetkých oceánov, dozrievanie jahôd…A toho šialeného muža
v kúte v mojej izbe. Ešte stále sedí, šialený, s divokými vlasmi a prázdnymi
očami. Pred spaním mi rozpráva rozprávky, usmeje sa a hovorí:
„Ak pocítiš radosť, neochutnaj, zjedz ju“, kým roztrasenými rukami
vystrihuje motýlikov z farebného papieru.
tá jeseň, ktorú som prežila
Vtedy, povedala som, že narodila som sa spoznať ťa.
Mal si pravdu… neviem presne kto som
– láva prúdiaca vo všetkých smeroch, časť kapitoly
ktorú som prečítala…No
túto zimu už viem, že som nebola stvorená spoznať ťa, ale
písať básne,
voňať ruže,
spoznať sama seba,
nepatriť nikomu viac ako čo patrím hociktorej galérii, ktorú
som navštívila, alebo hociktorému miestu
po ktorom som buď mysľou alebo nohami kráčala.
Priestor vôkol mňa bude vždy príliš klaustrofobický
pre všetky sny
v mojej hlave, ale ja-
ja mám umenie, kultúru a celú históriu tohto sveta a ak to nestačí, tak nebude nič iné,
…Určite ty nie…Určite nie keď som taká zdravá,
tancujem živšie, dýcham hlbšie a myslím jasnejšie.
Aj keď dnes, on stále sedí, s divokými vlasmi, a prázdnymi očami a nespútane,
rapídne si zoškrabuje kožu z tváre. Jazvy zdobia jeho jemné črty a
vôkol neho sú milióny motýlikov dúhy. Je krásny
ako výhľad na hory pri východe slnka, čerstvo rozkvitnutá ruža,
je krásny ako vojna.