Prišla jar. Príroda sa prebúdzala zo zimného spánku. V lesoch hopsali veveričky, okolo srniek malé srnčiatka a na poliach vo vyhrabaných jamkách sa túlili malinké zajačiky. Aj zajko Lajko čakal v hniezde spolu so svojimi súrodencami na mamičku zajačicu. Ich mamička pôjde určite okolo a dá im napiť dobrého mliečka. Ak by však dlho nechodila, dala by im mliečko iná mamička, ktorá by tadiaľ prešla. Tak to medzi poľnými zajačikmi chodí, aby nezostali hladné.
Zajko Lajko bol zo všetkých súrodencov najmenší ale aj najzvedavejší. Keď trošku podrástol, vydal sa skúmať okolie. Prišiel na malé krásne zelené pole a dostal chuť na mladučké žitko. Už – už by sa pustil do hodovania, keby nezačul kdesi z trávy tenučký hlások. Podišiel bližšie a čo nevidí? Malý slimáčik sa chcel trochu pohostiť žitkom a teraz sa ledva udrží na svojej nôžke.
„Čo ti je slimáčik?“ spýtal sa Lajko.
„Zjedol som lístok zo žitka. Nevedel som, že je postriekaný proti škodcom. A teraz sa mi točí hlavička …“ odpovedal slimáčik.
„Ako ti môžem pomôcť?“ vyzvedal zajko.
Slimáčik sa obzrel a napokon ukázal na veľký fialový kvietok.
„Odnes ma, prosím, na lístok bodliaka obyčajného. Má liečivé účinky.“
„Naozaj? To som nevedel. Keď som bol so súrodencami v hniezde, mamička nám rozprávala, ako ochutnala bodliak a potom mala dopichanú celú papuľku,“ neveriacky sa pozrel na slimáčika.
„Áno, ak však bodliak vysušíš na slniečku, nebude ani pichať. Pomáha vyliečiť aj bolesť hlavy, pomáha aj pri nevoľnosti pri cestovaní, ak by si putoval ďaleko. Dokonca pomáha pri kašli a bolesti pľúc, ak by si cestou prechladol,“ vysvetľoval slimáčik. Zajko Lajko preniesol slimáčika na bodliak a pozoroval, ako papá zázračnú rastlinku. O chvíľu bolo po boľavej hlávke.
Lajko sa pobral ďalej. Dlho putoval cez úzke chodníčky v levanduľovom poli, až napokon natrafil na východ z bludiska. Obzrel sa za krásnym fialovým poľom a spomínal na mamičkine slová:
„Lajko, ak nebudeš môcť zaspať, privoňaj k levanduli. Tá má veľmi upokojujúce účinky. Ľudia ju používajú, aby lepšie zaspali, “ vravievala. Lajka chytila únava a pomaly zaspal. Zrazu sa prebudil a čo nevidí? Všade len asfalt. Spoza zákruty sa vynorilo auto a prefrnklo okolo Lajka. Zajko ostal zarazene stáť.
„Čo teraz? “ pomyslí si.
Z levanduľového poľa vybehla malá myška a vrtko prebehla na druhú stranu cesty. Zajko ju nasledoval. Prebehol cez cestu a vbehol do lesíka. Všetko sa tam zelenelo a voňalo jarou. Myška mu vysvetlila, že na ceste musí byť veľmi opatrný a skôr ako prebehne sa musí poobzerať na všetky strany. Inak ho môže zraziť auto a ostane z neho len zajačia kožušinka. Lajko sa poďakoval za pomoc. Šťastný, že je v bezpečí, sa trošku napásol púpavy a pobral sa hľadať vodu. Prišiel ku korytu rieky. Všimol si, že na brehu je kapor, ktorý sa metal a snažil sa dostať späť do vody. Lajko pribehol ku kaprovi a hodil ho do rieky. Kapor vynoril hlavu z vody a povedal:
„ Ďakujem ti, zajko. Dám ti dobrú radu: Vyhýbaj sa tomuto napájadlu, lebo sem chodia poľovníci a lovia zvieratká. Aj mňa ulovili ľudia a nechali na brehu! Vraj som veľmi malý, aby ma zjedli, ale do vody ma už nevrátili späť. Maj sa zajko!“ Kapor sa potopil a už ho nebolo.
Lajko sa rýchlo pobral preč, aby ho niekto neulovil. Bol rád, že kaprovi mohol pomôcť. Trápila ho však myšlienka: PREČO ĽUDIA LOVIA ZVIERATKÁ, keď ich nepotrebujú na jedenie … PREČO LEN NIČIA PRÍRODU?
Prebehol cez les, cez polia, i cez potôčik, až doputoval ku kríku, na ktorom sedel malý vtáčik.
„ Kto si?“ spýtal sa ho Lajko.
„ Som vrabček Čvirik,“ odvetil vtáčik.
Zajko sa pokúšal dostať ku vtáčikovi, no márne. Len čo sa dotkol kríka, zjajkol a uskočil.
„Ako môžeš stáť na takej pichľavej burine?“ nechápal.
„Tento krík nie je burina. Je to len malinčie, ktoré má pichľavé stonky. Jeho plody obsahujú množstvo vitamínov a minerálov. Maliny zlepšujú zrak, podporujú trávenie i zdravie,“ poučuje zajka vtáčik.
„My, vtáčiky, máme odolné nôžky, aby sme sa nepopichali a mohli papať tieto zdravé plody. Príroda to tak zariadila. Aj ty sa ponúkni, aby si bol zdravý,“ núkal vrabček Lajka. Zajko sa najedol sladkých malín, poďakoval sa vrabčiakovi a plný sily sa pobral ďalej. Po ceste si pospevoval pesničku, ktorú ho naučila mamička. Spomínal, ako sa v hniezdočku chúlil s ostatnými súrodencami. Najradšej by sa vrátil domov, no bol veľmi – veľmi zvedavý. Chcel vidieť všetko, čo je vo svete, tak mu to nedalo a rozbehol sa cez pole ešte ďalej od svojho domčeka. Zrazu zazrel pred sebou obrovské pole plné krásnych fialových kvetov. Podišiel bližšie a kvietok ovoňal.
„HAPČÍ-Í-Í!“
Vtom začuje včielku, ako sa pajedí pred jeho ňufáčikom.
„Ahoj!“ prihovorí sa jej Lajko.
Včielka len otočí hlávku a preletí na ďalší kvietok. Zajko by už-už bežal za ňou, keby sa zasa nezačala rozčuľovať.
„Dobrý deň!“ skúsi znovu.
„No, ako komu!“ odvetí včielka.
„Prečo?“ spýtal sa Lajko.
„Deň by bol aj pekný, keby si nepodupal facéliu,“ odvrkla včielka.
„Čo je to tá FACÉLIA?“ nechápal zajko.
„Facélia je fialový kvietok, ktorý máš všade okolo seba a z ktorého nosíme do úľa nektár. Z nektáru sa potom vyrába med. Medík je veľmi zdravý. My s ním kŕmime naše larvičky, aby z nich vyrástli veľké a zdravé včielky ako som ja,“ vysvetlila včielka.
„Aj ľudia sa o nás starajú, aby sme im mohli nanosiť veľa medu a ten používajú ako liek. Lieči veľa chorôb, lebo je veľmi zdravý. Zato sa nám odvďačia, starajú sa o nás. Pred zimou nás nakŕmia cukrovou vodou, aby sme mali veľa síl a prežili studenú zimu. Túto facéliu sem zasiali tiež oni, aby sme mali odkiaľ nosiť sladký nektár. Facélia sa tiež používa ako prírodné hnojivo. Pozri, na jednej stonke kvitnú vždy aspoň tri kvietky. Tie majú veľmi tenučké lupienky a lístky podobné mrkvičke. Z kvietkov nanosíme veľa peľu a po odkvitnutí ju ľudia zaorú traktorom do pôdy. Tá je potom výživnejšia a ľuďom sa na nej urodí oveľa viac,“ vysvetľovala ďalej.
Zajko chvíľu premýšľal. Nešlo mu do hlavy, prečo ľudia facéliu zaorú, veď keby ju dali zjesť kravičkám, tak tie by mali viacej mliečka. Z neho by ľudia vyrobili syry, smotanu a iné mliečne dobroty. A hnoj, ktorý by po kravičkách ostal, tak ten by zaorali na polia. Tie by boli úrodnejšie a potraviny zdravšie.
Zajko nerozumel, prečo to tak ľudia robia. Poďakoval sa včielke za vysvetlenie a uvažoval, či doma nie je len predsa najlepšie a najbezpečnejšie. Žiadne autá, žiadne postreky, žiadni poľovníci …
Všade, kde bol, sa mu veľmi páčilo, ale ako mamička hovorieva:
„Všade dobre, doma najlepšie.“
Cestou sa naučil veľa nových vecí. Už vedel, že rastlinky sú aj liečivé, že včielky vyrábajú zdravý medík, len stále mu nešlo do hlavy, prečo ľudia prírodu okolo seba ničia, keď im dáva toľko dobrého. Premýšľal, ako to vysvetliť nejakému človeku, keď tomu stále nerozumie. Mamička ho totiž učila, ako sa im vyhýbať. Tak sa Lajko rozhodol, že bude najlepšie, keď sa vráti domov.
Cestou si pospevoval rôzne pesničky, aby mu bolo veselšie. Prehopkal okolo poľa so žitkom. Videl kamaráta slimáčika, ako sa šťastne plazí po liste. Potešil sa, že je zdravý.
„Asi mal pravdu, že bodliak je liečivý…“ pomyslel si Lajko. Pobral sa cestičkou, lebo každá cesta vedie domov. Doma porozprával mamičke o všetkých zážitkoch, ktoré na svojej ceste zažil. Vysvetlil, ako pomohol slimáčikovi a včielke čo nosila medík, ba aj smutnému kaprovi.
„Neboj sa, Lajko. Ľudia prídu na to, že ničia prírodu a potom jej sami začnú pomáhať, lebo aj oni ju potrebujú,“ vysvetlila mamička.
Lajko bol rád, že je konečne doma a tak sa hneď zapojil do naháňačky, ktorú hrali všetky malé zajačiky.