Kreslím…
Kreslím mäkké črty sveta
rovnako mäkkou ceruzkou.
Kreslím svet, kde si ústa nezakrývam obrúzkom,
kde pastelové myšlienky po plátne si blúdia –
kreslím tam,
kde viac ľuďmi sú ľudia,
tam, kde v stromoch v sépiovej hnedej
a v hladkých odtieňoch tieňovania
odtlačené sú prsty umelcov.
Pod ich končekmi črtá sa svet nad vecou
svet, ktorý nepozná násilie a spor –
je môj. A len môj vlastný.
V diaľke však rezonuje hlasov zbor:
môj svet je údajne nekomplexným kúskom
z dadaistických básní,
apostrofou nečinného chcenia nádeje čiernych uhlíkov,
ktorým význam rozboru umeleckých diel očividne unikol.
Povedzme si úprimne a formálne –
z perspektívy uhlíka je toto možno dobrá kritika,
no z pohľadu umelca sú to len plané reči publika.
Nerozumiem im, oni nerozumejú mne.
Moje utopistické predstavy
tvoria komunikačný šum medzi každým,
kto nad nimi sa zastaví.
A pritom nechcem tak veľa –
môj štetec je stále štetcom
ťahom krásnym,
moje plátno je len plátnom mojim vlastným
napriek tomu ho súdia –
môj malinký svet,
môj kúsok nezmyslu kde fixky blúdia,
kde napriek všetkému viac ľuďmi sú ľudia.
Chcela by som v ňom žiť,
ale oni už dávno skončili s rozprávkami
a moja predstava je pridetská –
ja som len bláznom s farbičkami
a nezmyselným svetom,
som len lampár na planétke
s jeho hlúpym svetlom,
no ak niekedy stretnem Malého Princa,
nikdy mu nepoviem, ako mu budú horieť líca,
keď bude zomierať,
že sa nevráti k svojej ruži.
Nikdy mu nepoviem, aký je svet krutý,
napriek tomu, že sám túži v opak.
Pretože v tomto alternatívnom svete
je mäkkými giocondami
vykreslené,
ako to v skutočnosti bolo,
ako veľmi sa v skutočnosti –
on a jeho ruža
uhlík k plátnu
človek k človeku,
milovali.
Odložím peračník s básňou, ktorú nikto nepozval –
kreslím svet.
A kreslím ho taký, akým chcem, aby sa stal.