Všetci sa chcú len ponáhľať,
na kávu, do klubu, na vlak.
Ponáhľať, ako keby sa zmenilo niečo,
za minútu, dve či tri…
Predbieham všetky časy
a počujem v hlave strašné hlasy,
že nebudem tam, kde sú „tí akože majstri“,
že nebudem na tej dnešnej párty,
kde budú tie krásne baby.
Ja vravím DOSŤ!
Nechcem mať na rukách jazvy,
cítim sa tu ako v pasti.
Mám obavy, že nie som ako všetci tí blázni.
Vravím si „Bože, veď neblázni, veď ich prístup je aj tak nesprávny“.
Kričím ZAVRI! Dosť už prosím …
Padám do priepasti
a myslím na tie trapasy.
A tie chvíle, keď som ako oni chcela žiť.
Všetci hovoria „Aha, chalani!“
A rozleteli sa za nimi ako také šarkany.
Vravia mi VYPADNI!
Ja so slzami plávam tými vlnami
a zabúdam na to kto som.
Na čo sú mi párty,
v ktorých nie je ani kúsok pravdy.
Nie je to v nich ako v ráji,
iba sa tam stretávať s klamstvami.
A tak je to nakoniec aj s tými chalanmi.
Vravím si „Chcem takto žiť?“
Veď príde správny čas.
Prídem na to, ako ľúbiť.
Príde čas na to si život užiť.
Dobrá nálada bude iste prúdiť.
Aj prídem na to, čo treba skúsiť.
Budem vedieť kam mám stúpiť.
A budem si to aj viac vážiť.
Prečo by sme nemohli len tak tancovať v daždi
a tváriť sa akoby to už malo byť navždy.
Pridal by sa k nám naozaj každý
a život by bol hneď aj krajší.
Vlastne sa na to ešte môžem vykašlať,
veď kam sa budem ponáhľať.