Malá škára v dverách sa objavila,
preniklo svetlo,
zmizlo.
Tmavá postava mu prejsť zabránila.
Jeden krok cez prah,
druhá noha dobieha.
Plášť za nimi povieva,
rozvíri prach.
Dvere sa potichu zavreli.
Ruka sa z rukáva vystrčí,
malým kľúčikom otočí.
Jedinú možnosť úniku prsty zničili.
Zažiaria v tme červené oči,
kostnaté dlane sú späť v látke,
vlasy pod kapucňou krátke.
Stojí v rohu, sťa by spáchal zločin.
Miestnosť takmer prázdna,
iba maličké okienko
ľahko rozbiteľné kamienkom
a v strede postieľka drevená.
Na štyroch nohách sa drží,
natretá nabielo.
Odkedy sa zotmelo,
malý balík stráži.
Ukrýva ho pred hrozbami,
chráni pred tmou,
prikrýva čistou perinkou,
zatvára v bezpečí za mrežami.
V pokoji bielych dečiek
leží malé ružové telíčko,
ústa pootvorené máličko,
slzy vytekajú zo zatvorených očiek.
Z temného kúta izby
prediera sa k dieťaťu strach,
sťa by tam stál vrah
pripravený zabiť.
Niekto tam aj čaká,
ale nechce vraždiť,
však omnoho horšie urobiť.
Jeho detská duša láka.
Duša, taká nevinná vec,
nepoškodená,
neskazená,
čo znesie váhu dolu z pliec.
Pomalými krokmi sa postava posúva.
Prvý krok…
Druhý krok…
Na tretí už plášť pri postieľke povieva.
Ruky sa natiahnu k bábätku,
hlavičku mu jemne zovrú,
slzičky z líc zotrú,
vytiahnu malú fľaštičku.
Keď dvere prerazí mamička,
už je dávno neskoro.
Uplynulo sekúnd desatoro,
odkedy dieťatko opustila dušička.