Prespávačka v škole
Sára vošla do triedy so svojou dobrou kamarátkou Elou po boku. Keď im pani učiteľka minulý týždeň povedala, že budú spať v škole, každý sa na ten deň tešil. Všetci sa rozprávali a vybaľovali si veci. Po chvíli prišla aj pani učiteľka.
„Na začiatok by sme si povedali zopár pravidiel,“ začala.
Kým rozprávala pravidlá, Sára si prichystala miesto na spanie. Napokon sa začala zábava. Hrali rôzne hry a večer si pozreli film. Uprostred filmu si Sára odbehla do skrinky po čipsy. No keď sa vracala späť do triedy, začula za sebou zvláštny zvuk. Akoby prievan, ale tento šepkal. Dievčina sa otočila a pri schodoch zbadala zvláštnu postavu. Keď sa priblížila, všimla si, že postava je sivá. Takmer priesvitná. Sára na nič nečakala. Rozbehla sa do triedy ako o život. Práve keď sa chystala otvoriť dvere, vyšiel z nich Tomáš. Sára sa okolo neho pretisla, vbehla dnu a sadla si na zem, čo najďalej od dverí. Celá vystrašená si objala kolená a nevnímala nič, len vydesený tlkot vlastného srdca.
„Čo sa stalo?“ opýtala sa jej znepokojená pani učiteľka.
„Duch. Pri schodoch,“ odvetilo dievča trochu neprítomne.
„To sa ti len zdalo,“ utešovala ju Ela.
No Sára pokrútila hlavou. „Bol to duch.“
„Dobre, deti. Poďme už radšej spať,“ povedala pani učiteľka.
Žiaci nenamietali. Po tomto zážitku nemal nikto chuť na ďalšie huncútstva. Všetci po chvíli zaspali. Len Sára nie. Nevedela z hlavy vytesniť tú zvláštnu postavu. Žeby sa mi to naozaj len zdalo? Pomyslela si. No nakoniec zaspala aj ona.
Okolo polnoci sa Sára zobudila na to, že ňou niekto trasie. Bola to Ela.
Sára sa posadila: „Čo sa deje?“
„S Tomášom a Petrom ideme preskúmať to miesto, kde si videla ducha. Poď s nami!“
„No, ja nikam nejdem. Bude z toho len problém,“ zaprotestovala Sára a opäť si ľahla.
Vtom ju Ela vytiahla zo spacáku. To už Sára nemala na výber. Musela sa postaviť svojmu strachu čelom.
„Takže tu si videla ducha?“ opýtal sa Tomáš, keď prišli ku schodom.
„Mne to tu pripadá normálne,“ povedal Peter a sadol si na schody.
Ela zišla pár schodov nižšie a poobzerala sa. Odrazu len nemo ukázala za ostatných. Tí sa prekvapene otočili a uvideli nízku priesvitnú postavu. Dívala sa na nich prázdnymi šedými očami. Všetci štyria rýchlo bežali dole schodmi a vbehli do šatne. Chalani rýchlo zavreli dvere. Keď sa už trochu upokojili, Tomáš sa opýtal: „Prečo pred tým vlastne utekáme?“
„Veď je to duch,“ vyhŕkol Peter.
„To hej. Ale nevypadalo to, že by nám chcel ublížiť.“
„Tomáš má pravdu,“ povedala Ela. „Mali by sme to ísť ešte raz preskúmať. Možno nám nič nehrozí.“
Vyšli zo šatne a prešli ku schodom. Ale keď sa pozreli na miesto, kde videli ducha, nik tam nebol. Rozhodli sa vrátiť do triedy. No keď vyšli na poschodie, na konci chodby uvideli opäť ducha. Až teraz si uvedomili, že je to duch dieťaťa. Vtom duch zasa zmizol.
„Ono… ono sa vyparilo?“ opýtala sa roztraseným hlasom Sára.
Ale kým jej stihli odpovedať, ozval sa za nimi dievčenský hlas: „Riaditeľňa bude otvorená len do zajtrajšieho obeda.“
Keď sa otočili, duch dievčatka sa znovu rozplynul. Zajačali a utekali do triedy. Pred dverami sa však spamätali a stíchli. Vošli dovnútra ticho ako myšky, ľahli si a pokúšali sa opäť zaspať.
Ráno sa zobudili medzi poslednými. Pridali sa k ostatným a zbalili si veci. Potom spoločne zišli do jedálne a spravili si chutné raňajky. Naši štyria kamaráti si sadli k jednému stolu.
„Neuveríte, čo sa mi snívalo,“ ozval sa odrazu Peter. „Do triedy vbehla Sára celá vystrašená a povedala nám, že videla ducha. Nikto jej neveril, no aj napriek tomu sme sa v noci vybrali toho ducha hľadať. Nakoniec sme ho aj našli. Šialené, nemyslíte?“
Ostatní naňho neveriacky pozerali. „Mne sa snívalo presne to isté,“ povedala Ela. Sára s Tomášom prikývli, že im sa to snívalo tiež.
„Čo ak to nebol sen?“ povedal Tomáš.
„Hej, jasné. V našej škole straší,“ povedal Peter posmešne.
Po raňajkách išli k hlavným dverám. Pani učiteľka im ešte popriala pekný víkend, no keď chcela odomknúť, zistila, že nevie nájsť kľúče.
„Pôjdeme požiarnymi dverami, poďte všetci za mnou,“ povedala.
Prišli k núdzovým dverám, ale aj tie boli zamknuté.
„Môžeme pohľadať kľúče ešte raz,“ navrhla Ela.
Hľadali všade. V laviciach, v zásuvkách stola aj v zborovni. No po kľúčoch ani stopy.
„Čo budeme robiť?“ spýtala sa Sára.
„Mohli by sme ísť na prízemie do niektorej z tried a vyliezť oknom,“ navrhol Tomáš.
„Skvelý nápad!“ pochválila ho pani učiteľka.
Prišli do triedy a Tomáš pristúpil k oknu. Po chvíli skúšania žalostne povedal: „Nejde otvoriť.“
„Tak ho rozbijeme,“ povedal Peter a vrazil do okna stoličkou skôr, ako ho niekto stihol zastaviť. Ešteže nespadol, ako ho to odrazilo späť. Sklo pevne držalo. Všetci si už vystrašene šepkali.
„Toto už nie je normálne,“ zamrmlala pani učiteľka a obrátila sa k žiakom. „Nezostáva nám nič iné, len pohľadať kľúče ešte raz. Vy prezriete ešte raz celú triedu,“ začala rozdávať úlohy, „a vy…“
Naša partia dostala za úlohu prehľadať zborovňu.
„Našli ste niečo?“ opýtal sa Peter zúfalo. No ostatní len krútili hlavami.
„A čo keby sme pozreli aj riaditeľňu?“ navrhol Tomáš.
„To nemá cenu. Pani riaditeľka ju zamyká,“ povzdychla si Sára.
„Ale v noci bola otvorená. Bol som tam, lebo som sa nudil.“
Tak prišli pred riaditeľňu. Skúšali otvoriť dvere, no aj tie boli zamknuté.
„To ten duch,“ odrazu doplo Ele. „Ten duch dievčatka vravel, že riaditeľňa bude otvorená len do obeda. A čas obeda už bol,“ ukázala na hodiny.
„To ale znamená, že to všetko bolo skutočné,“ povedala Sára.
„A aj, že tie kľúče budú tam,“ doplnil ju Tomáš.
„Musíme to povedať ostatným a tie dvere vyraziť,“ povedal Peter a rozbehli sa dole schodmi do triedy, keď odrazu znovu začuli dievčenský hlas: „Prišli ste na to!“
„No stihnete odísť z budovy včas?“ ozval sa starší hlas. Deti sa otočili a uvideli ducha staršieho pána s duchom dievčatka po boku.
Odrazu sa štyria kamaráti ocitli na schodoch. Keď sa prebrali zo šoku uvedomili si, že to spôsobili otrasy školy. Rýchlo sa postavili a bežali do triedy. Tam už všetci boli na nohách a pani učiteľka kričala, že musia rýchlo ujsť. Bežali k východu.
„Dvere sú stále zamknuté!“ zvolala Sára.
V tej chvíli sa pred nimi objavil duch dievčatka s kľúčmi v ruke. Všetci vydesene zalapali
po dychu. Teda okrem našich kamarátov. Dievčatko im odomklo a všetci rýchlo vybehli
do bezpečia. Nakoniec, keď už boli v bezpečí, škola sa zrútila. Nikto nechápal ako, alebo prečo sa to stalo. No keď začali prichádzať autá s vystrašenými rodičmi, nikto to viac neriešil.
Všetci si našli nové školy, ale aj napriek tomu sa stále stretávali. A čo ich stará škola? Nikdy sa nezistilo, prečo sa zrútila. Všetci to pripisovali zemetraseniu, hoci nikde inde zemetrasenie nebolo. Len naša partia kamarátov vedela, že to zapríčinil starý duch. No prečo to urobil? Aké mal dôvody? To sa už asi nikdy nedozvedia.