Senecké letá
Marta vystupuje z auta pri Slnečných jazerách. Festivalová atmosféra rozvibrovala všetko okolo. Už dlho tu nebola. Má pocit, že ubehlo pár rokov, nie viac než šesťdesiat. Len pomalá chôdza a trochu nemotorné vystupovanie z vozidla prezrádza jej vek, inak kráča vzpriamená a hrdá. Málokto by jej tipol, že má cez 80. Pevne drží svojho manžela a spolu prichádzajú k vstupnej bráne. Horúci vzduch jej pohladí tvár. Ešte raz sa otáča za synom a s úsmevom mu zamáva. Ten chvíľu na nich mlčky hľadí a potom odfrčí domov.
„Je rovnako krásny deň ako vtedy, však?“ povie svojmu Rudimu. Práve tu sa zoznámili. Na Seneckom lete, hoci niesol iný názov. Šesťdesiaty ročník si nemôže nechať ujsť. Vznikne tlačenica a žena stisne svojho manžela ešte tuhšie. V myšlienkach sa vráti o niekoľko dekád späť.
Rok 1962. Nultý ročník podujatia, ktoré sa len s malou prestávkou koná dodnes. Slnečné lúče sa rovnako intenzívne odrážali v jej vlasoch, vtedy blonďavých, dnes s jemnými sivými pramienkami. Ako jedna z mála odvážnych mala na sebe minisukňu, ktorú si sama navrhla i ušila, veď bola zo ŠUPKY. Keď ju Rudi zbadal, už ju neopustil. A ani ona jeho. Taká to bola láska.
Marta si mimovoľne dlaňou zachytí klobúk, hoci ho má pritiahnutý dvomi šnúrkami. „Prvé Letné mierové slávnosti si pamätám ako včera,“ vraví manželovi, „fúkalo úplne rovnako.“
Rodičia ju skoro nepustili. Nakoniec ich presvedčilo, že to bola posledná akcia leta. Mala šestnásť.
Tešila sa na deň pri vode s priateľmi, hoci stanovať jej nedovolili, spať musela doma.
Jachty, výstava motoriek či športové súťaže ju nezaujímali, ale keď do scény skočil Rudi, svet sa jej obrátil hore nohami. Doslova skočil. Bol jedným z parašutistov Západoslovenského aeroklubu, ktorí dopadli z lietadla rovno do vody. Pre ňu to boli hrdinovia. „Hneď som sa do teba zaľúbila. Nikdy som ti to nepovedala, ale už vtedy som mala pocit, že ťa poznám celý život.“
Boli len oni dvaja, rovnako ako dnes. Nič iné nevníma. Hľadá voľnú lavičku a hlavu má plnú myšlienok. Hudba z pódia k nej preniká len ťažko. Sadá si vedľa Rudka a v mysli sa opäť vracia k tomu prvému dňu. Otočí sa k manželovi. Kedysi bol on ten ukecaný, dnes rozpráva Marta. „Vravela som ti, že ma rodičia potom spovedali? A celkom detailne.“
Keď prišla domov, mama sa jej spýtala, či sa jej páčilo predstavenie. Čo mala povedať? Divadlo P. O. Hviezdoslava nestihla, mala na práci niečo dôležitejšie. Padol prvý bozk. A ten rozhodol o všetkom. „Ohňostroj bol krásny,“ povedala im s úsmevom, hoci z neho nevidela nič. Zhltli jej to, lebo bolo zjavné, že neklame. No myslela pri tom na ohňostroj, ktorý mala v hlave. Čo sa vlastne presne stalo v tú noc, to už nikto nevie. Možno to pripísať rokom, ktoré odvtedy ubehli.
„Vieš,“ vraví Rudimu a pritisne si ho na hruď, „mrzí ma, že som ti to nikdy nepovedala, ale keby som si mala vybrať ešte raz, vybrala by som si ťa znova.“ Slzy, ktoré jej tečú po tvári, sa snaží maskovať veľkými okuliarmi.
Nevšíma si, že obloha sa pomaly mení na červené more. Náhle vstáva a kráča smerom k bráne. „Rudi,“ spamätá sa, „zabudla som Rudiho.“ Otočí sa a vráti sa k lavičke. Vezme urnu do rúk a opatrne ju vloží do plátennej tašky.
Chvíľu premýšľa a stojí na mieste. V hlave si ten moment už niekoľkokrát nacvičila. Nájde miesto, kde bude málo ľudí, otvorí urnu a… „Leť slobodne, láska. Leť.“