Brečtan na ľade
Keď si Kubo spomenie na detstvo, ako prvé vidí brečtanom obrastený plot. Klasická tehla bez železnej konštrukcie. Klasicky vetchý a rozkývaný: stačí aj vlčí dych a všetko rupne. Od susedových nervov až po vzťah jeho rodičov. Veď to musí byť, vie už od babky, a Kubova mater si konečne zbalí saky-paky a odíde za tým svojím, oným, milencom. Sa jej zbavia. Aj oní, Rusi sa vrátia, porádek narobia a opäť bude dedkovi červené trenírky prať. Našťastie už nie v potoku, jak kedysik. Šak kto to kedy videl, veď načo má automatickú práčku? Z teho Júesej, či čo. To bude!
Zrejme aj preto sa Kubo ničoho nebál viac, než rozvodu rodičov. Čo tam po vybuchujúcich autách a prestrelkách za bieleho dňa? Toto sú problémy: vyberie si mamu, alebo otca, keď príde nie na lámanie, ale rovno mrvenie chleba? Vážený súd, ujo sudca, ja nechcem, aby sa mama s tatom rozviedli. Ale to víš, že jo, Kubko, na tvoj názor je leda tak niekto zvedavý.
Šup s tebou k mame, ktorá sa ti pokúsi nájsť náhradného otca, nech máš dáky vzor v živote a nie len toho chuja, čo si teraz nové auto kúpil a iba sukne obháňa, aj keď všetci to aj tak budú debili, čo ťa reálne nebudú mať radi, len chcú niečo od mamy, čomu ty vôbec nerozumieš.
Šup s tebou k otcovi, ktorý sám nevie ani ako špagety s kečupom a syrom uvariť a doma má bordel ako v tanku, čo by bolo dosť dobré, kebyže ťa do takého tanku vezme, ale nie, on furt drie v práci a ty len u starkých, kde to zvláštne smrdí, ale aspoň máš čokolády, až ti lezie aj spod nechtov.
No, skrátka, das Hrúza. A týchto vecí sa Kubo desil, až sa neraz v noci pomočil. O tom sa ale nehovorí, to je predsa hanba. Nepriznať sa, zatĺkať. Plachtu treba vyvesiť, nechať vyschnúť na radiátore. Nech si cez zimu čuchnú všetci v dome. A potom sa diviť, že prišlo zopár na prdel.
A hádam odjakživa: tieto listy si nedávame do úst, nepapáme. Sú fuj. Ako každý oheň je pa. A svetlo tiež, veď kto sa má v tom vyznať? Kubo? Však sotva prežil svoj prvý rok. Knísavo behá po dvore a snaží sa všetko ochutnať, veď čo ak ruže chutia ako cukor… Ajáj, tak nie, tŕne sú dosť pis-pis. A možno tento kameň nechutí nijako, ale ten vedľa neho už hádam áno. A najviac zo všetkého ho fascinoval brečtan, ako husto obrastal plot, ako sa ťahal a človek sa doň mohol aj zakvačiť a nič. To musí byť dozaista riadna šmakocina. No nie, mama ho nepustí, lebo to, lebo ono. A vraj je jedovatý. A kto má tomu rozumieť?
A kerý vôl mal ten nápad to sem praštiť? Otec klial, keď musel brečtan klčovať, aby nepohltil celý dvor. Sám pritom vedel, že v tomto prípade by bolo lepšie mlčať, ale raz darmo. A ešte aj Kubo sa mu motal pod nohy, že on chce pomáhať. Každú chvíľku kradol pílku. A čistil ňou škáry medzi dlažobnými kockami, tie drobné chumáčiky machu. Aj to treba: zveľaďovať svoj domov. A po piatich minútach ho to omrzelo a už vymýšľal čo ďalej. Keby radšej tatovi po pivo skočil. Ale na to bude musieť ešte vyrásť. Niekde po ceste by spadol. Alebo by ho niekto uniesol, ako varovala mama. No, ozaj, a kto by potom doniesol to pivo, však? A otec okamžite dostal handrou po hlave, tak radšej klčoval ďalej.
Krásne detstvo. Prerevané detstvo. Oškreté kolená a záplaty aj na zadku každých teplákov. Kubo síce ničomu nerozumel a z domu odchádzal zásadne cez plot. Vyšplhal sa po brečtane, však je nejaký ten horolezec. Strastiplná cesta. Treba prvý tábor. Aj druhý. Kyslíkové masky sa minuli, ale Kubo to dá, neumrzne. Vo výške meter dvadsať. A potom šup do sveta ulice.
Neskôr tiež, tínedžer, ktorý uteká z domu. Bránka škrípe. Tak preskočí plot. A rovno za kamarátmi a najmä dievčatami. Niečo si vypiť. A potom si to vypiť u rodičov, keď ho nájdu zgrcaného na záchode. O teba sme sa starali, keď si mal horúčky, dávali ti všetok čas a lásku, riť sme ti utierali, vieš ty čo sme ti všetko obetovali? Blablabla. Netušil. A bolo mu to jedno. Chcel počúvať hudbu. A dokým žiješ pod mojou strechou… Ach, toto je ešte väčší šláger než čokoľvek od Black Sabbath. Kubo bezprizorne civel na strop a rodičia si mohli prskať koľko chceli, mal v paži, na háku a saláme zároveň. Rodičia, kto ich potrebuje?
A zrazu dovlečie kufor na pokazených kolieskach, po dlhej ceste vlakom. Meškanie len hodinu niečo, to je ešte fajn, Kubo sa nesťažuje, lebo otec by hneď kydal, že za jeho čias. A podobne. Je tma, sotva si vidí pod nohy. Pod podrážkami mu škrípe zľadovatený sneh. A lampa sa zažne o dobrú polminútu neskôr, než by mala. Treba to opraviť. A všetko možné. Aj ten brečtan treba zase vyklčovať. Tých pár listov na ľade nezachránia svojich bratov a sestry. Ale to až zajtra. Je unavený.
Kubo si je istý, že matka mu hneď šupne plnenú papriku. A otec bude chcieť, aby mu niečo nastavil na mobile, zrejme hlasitosť, ako zakaždým. A on im hodí, že toto treba oprať a potrebuje aj nejaké peniaze, lebo by chcel častejšie chodiť so spolužiakmi do kina.
No predtým všetkým ich objíme: mama, tato, konečne som doma.