Rybička
Necítim si vlastné telo. Necítim kyslík vo svojich pľúcach ani tlkot svojho srdca, aj napriek tomu, že ešte pár minút dozadu mnou zvieral neopísateľný strach. Cítim len nemilosrdný tlak, ktorý ma pritláča ku dnu oceána, dusí ma a trhá mi končatiny od tela. Bolesť však neprichádza, práve naopak. Všade okolo mňa je pokoj. Ticho. Tma.
Nič z tohto nevyzerá ako sľúbený raj.
Viem, že musím byť už mŕtva. Spomienky sa mi pomaly vracajú. Pred mojimi očami sa posledné sekundy môjho života opakujú stále dookola, čoraz intenzívnejšie. Vidím, ako za mnou z člnu načahuje malá Dália ruky. Snažím sa opätovať jej pokus o kontakt, no nedokážem to – ako vtedy, tak aj teraz ma vody oceána odmietajú pustiť, privlastňujú si moje telo a násilne ma odtrhávajú od zeme. Ťahajú ma od mojej dcéry. Pomaly mi berú život, nestarajúc sa o to, že bol beztak ešte príliš krátky.
Teraz je už všetko inak. Neviem, kde som. Piesok ma obaľuje ako hebká perina. Zvuky slanej vody mi hrajú morbídnu uspávanku. Nemôžem však zatvoriť oči. Nemôžem zaspať. Musím sa dostať hore.
O posmrtnom živote neviem nič. Viem však, že oceán okolo mňa je skutočný. Že moje telo je hmotné, že počujem svoje vlastné myšlienky, že cítim soľ na perách. Ešte nie je všetko stratené. Stačí, ak vyplávam nad hladinu a nadýchnem sa skutočného vzduchu. Tam ma bude čakať moja dcéra. Vlny už budú pokojné, búrka bude dávno preč. Vyleziem k nej do člna, utriem slzy z jej líc a ubezpečím tak ju aj seba, že nič z toho nie je pravda.
Zaborím ruky do sypkého piesku. Pozbieram všetku silu, ktorú v nich mám, no každý pohyb ma stojí priveľa úsilia. Tlak je príliš mocný a ja zas príliš slabá. Zatnem zuby. Moja hruď sa pomaly oddeľuje od zeme priamo do náruče čírej vody. V ústach cítim kovovú pachuť vlastnej krvi.
Odrazím sa od piesčitého dna v ústrety nebu nad hladinou. Slnko vidím len z diaľky, no jeho jemné lúče maľujú vo vode koralové a tyrkysové vzorce. Keď sa bližšie pozriem na priestor okolo seba, rozoznám matné siluety neškodných morských živočíchov plávajúcich okolo mňa. Nevšímajú si ma a ja sa zároveň snažím nenechať sa nimi rozptyľovať. Som zameraná len na jediné: na svet tam hore, ďaleko od vody a blízko môjho domova.
Ten však neprichádza.
Moje ruky sú už slabé z ustavičného plávania. Netuším, koľko už smerujem hore, no hladina sa vôbec nepribližuje. Slnko je odo mňa stále rovnako vzdialené.
Zapriem sa ešte viac. Všetko svoje odhodlanie vložím do zdolávania odporu vody. Nepomáha to. K ničomu to nevedie.
„Čo to robíš?“ Hrozivé ticho odrazu preruší jemný hlas.
Strhne ma. Všade okolo mňa však nevidím nič iné než vodu a skaly.
„Kto je to?“ Snažím sa znieť odvážne, no slová sa mi zasekávajú v krku.
Odrazu zahliadnem spoza tienistých skál jemné svetlo. Približuje sa ku mne. Po prvýkrát odkedy som sa zobudila v tomto pekle sa ma zmocní skutočný strach.
Je tu dole okrem mňa ešte niečo živé?
„Kam to odchádzaš?“ Tentokrát je hlas silnejší, ráznejší. Počujem ho zreteľne, akoby sa ozýval v mojej hlave.
„Potrebujem sa dostať hore.“
„Hore?“ otázka prišla zafarbená zmätkom.
„Nad hladinu.“
„Prečo?“ Svetlo sa ku mne približuje. Jeho hlas počujem čoraz jasnejšie. „Nepáči sa ti tu?“
Zostanem zaskočená. Zastane priamo pred mojimi očami a v jeho črtách rozoznávam drobnú rybičku. Jej úzke telo je pokryté svetlými, nádherne lesklými šupinami. Jej oči sú biele a vlnenie jej plutiev je hypnotizujúce svojou prirodzenou eleganciou. Beztak z nej vyžaruje chlad. Cítim, ako mi po tele prebehnú zimomriavky. Akoby pred mojimi očami stálo nejaké božské stvorenie.
„Musím sa vrátiť k mojej rodine,“ šepnem. Nedokážem z rybičky spustiť oči.
„Ale to sa predsa nedá.“ Neviem, či na mňa rozpráva alebo či počujem jej hlas len vo svojej hlave: „Ešte je príliš skoro.“
„Ale oni ma potrebujú! Musíš mi ukázať cestu hore, prosím!“ Hrča v mojom hrdle sa zväčšuje.
„Odtiaľto neexistuje cesta späť, nie do vášho sveta.“
„Prosím!“ Cítim, ako sa mi do očí tlačia slzy. Ako sa môj hlas trasie a môj rozum zožiera panika.
„To nemôžem urobiť.“ Rybička predo mnou je však celkom pokojná. Sleduje ma vyčítavým, no jemným pohľadom. „Prečo sa vy, ľudia, vždy snažíte vyjednávať so smrťou?“
Takže je to pravda. Som mŕtva. Ťarcha mojej situácie na mňa dolieha ako pomalý príliv.
Mám len dvadsaťšesť rokov. Mám dcéru, ktorá ma potrebuje, sny, ktoré nikdy nenaplním, život, ktorý nikdy nedokončím. Ešte je príliš skoro. Ešte nemôžem zomrieť, keď mám toľko dôvodov, prečo žiť.
Pomaly klesám ku dnu. Nesnažím sa plávať. Sledujem biele svetlo, ako sa vzďaľuje, ostáva čoraz vyššie nado mnou, až kým celkom nezmizne.
„Počkaj.“ Počujem opäť ten sladký hlas. Nemám však silu reagovať.
Myšlienka, že strávim večnosť sama na dne studeného a temného oceána, je hrozivá. Myslím na Dáliu. Na jej detskú tvár, veselý hlas a zvonivý smiech. Aký osud ju čaká? Uvidím ju ešte niekedy?
„Počkaj!“ Opäť sa predo mnou objaví rybička.
„Budem tu už navždy?“ šepnem.
„Nie, ak mi dovolíš ti pomôcť.“
„Ako mi chceš pomôcť?“
„Pozri sa hore,“ povie mi a ja počúvnem. Pozriem sa nad seba, no tentokrát vidím namiesto jednotvárnych slnečných lúčov svetlá všetkých farieb, akoby oceán osvetľovala polárna žiara. „Pomôžem ti dostať sa nad hladinu. Tam nájdeš večný pokoj.“
„Kto vlastne si?“ Moje slzy sa rozpúšťajú v slaných vlnách.
„Ty vieš, kto som.“
Nasledujem ju pomedzi lúky koralov. Prázdno okolo mňa vypĺňajú zvláštne morské stvorenia všetkých tvarov a farieb. Temné vody sú čím ďalej tým viac plné života.
Nikdy by mi nenapadlo, že smrť môže byť taká jedinečne krásna.
Neviem, koľko už plávame. Strácam pojem o čase. Aj napriek tomu sme sa ani náznakom nepriblížili k hladine nad nami.
„Kam ma to vedieš?“ zakričím, no nikto mi neodpovedá. Rybička pláva ďalej a svojím svetlom odkrýva ďalšie nádhery oceánskeho biotopu.
Odrazu sa zastaví. Otočí sa mojím smerom.
„Buď trpezlivá.“
„Trpezlivá?“ Cítim, ako mi zoviera krv v žilách. „To ty si ma sem doviedla!“
Nedokážem sa ovládnuť. Žiaľ sa vo mne hromadil už príliš dlho. So zvukom môjho kriku sa odrazu všetky stvorenia strhnú ukryť. Teraz ma obklopuje už len prázdno a bezfarebná temnota hlbín.
Ryba predo mnou sa na mňa pomaly otočí. Jej žiara je stále rovnako chladná.
„Ja som ťa sem nepriviedla,“ prehovorí, no jej hlas je slabší. Skrúšenejší.
„To je mi jedno! Ja tu nechcem byť! Nenávidím to tu! Chcem sa vrátiť späť!“ Moje vzlyky sa strácajú v prázdnote. Nikto ma nepočúva. Nikto mi nemôže pomôcť. „Som ešte príliš mladá. Mala som celý život pred sebou!“
„Prečo plačeš?“ Svetlo sa ku mne priblíži. „Veď si si ho doteraz nevážila.“
„To vôbec nie je pravda!“ vykríknem.
Odrazu sa všetko okolo mňa prevráti naruby.
Stojím na pevnej zemi. Dýcham čerstvý vzduch.
Mám dvadsaťdva rokov a v rukách držím plačúce batoľa.
Svet je príliš veľký. Ja som celkom sama. Predo mnou je prázdny byt zariadený len jediným špinavým matracom. Som unavená.
Premýšľam. Už dlho premýšľam nad tým, aké by to bolo zmiznúť. Zbaviť sa tej stálej únavy. Aké by to bolo vzdať sa mojej dcéry.
Nepočujem nič iné iba jej plač. Stály krik mi trhá uši, ničí ma. Neviem, ako dlho to ešte dokážem vydržať.
Zamierim k matracu a naň položím dieťa. Jej tvár je špinavá ako dlane mojich rúk. Jej očí sú modré ako hladina oceána, tak ako moje vlastné.
Myslela som len na to, aké ticho by nastalo, keby som jedného dňa zmizla. Nenávidela som sa za tie myšlienky.
Nečakala som, až Dália zaspí. Namiesto toho som sa postavila a zavrela som za sebou dvere. Stála som tam, až dokým plač na druhej strane izby celkom nestíchol.
„Zajtra už budem lepšia matka. Sľubujem.“
Spoza dverí sa ozvalo tiché vzlykanie: „Mami, mami…“
Čo by som len dala za to, aby som to slovo počula ešte raz.
Potom ma pohltí búrka. Pľúca mi naplní studená voda, až dokým si ma neprivlastní. Okradne ma o všetko. Berie mi, aj keď jej už nemám, čo viac dať.
Necháva mi len jediné svetlo.
Rybička predo mnou neprehovorí. Svojimi oceánovo-modrými očami ma sleduje, ako plačem.
„Už tomu rozumiem.“ Šepnem jej cez slzy.
„Tak plávaj.“
Vydám sa smerom k hladine. Oceán mi pomáha, nadnáša ma, až dokým so smiechom neprerazím bariéru vody.
Po prvýkrát sa nadýchnem čerstvého vzduchu.