Sestra
Na mojom najobľúbenejšom mieste na svete bolo vždy ticho. Vysoko v korunách stromov stál malý drevený domček, ktorý postavil môj otec. Pomáhala som mu pri každej doske a každom klinci, hoci som vtedy bola ešte celkom malá. Dodnes v ňom bolo cítiť vôňu surového dreva, machu a horúceho leta. To miesto bolo mojím bezpečím.
V ten večer som sedela pri malom okne, zabalená v deke, a čítala knihu. Dej bol strhujúci, detektív práve odhaľoval identitu vraha a ja som hltala každé slovo. Vonku sa stmievalo a vietor len jemne šuchotal v lístí. Rýchlo som otočila stránku, dychtivá po rozuzlení.
A vtedy svet zmizol.
Zrazu som nesedela v domčeku. Stála som uprostred obrovského kamenného labyrintu. Múry siahali až k oblohe, boli studené, vlhké a beznádejne sivé. Nad hlavou sa prevaľovali ťažké mraky a vzduch páchol kovom.
„Haló?“ zašepkala som. Moja vlastná ozvena sa mi vrátila v desivo pokrivenej podobe.
Kráčala som nekonečnými chodbami, kde každá odbočka vyzerala rovnako ako tá predošlá. Ticho mi pílilo uši. Potom som si všimla nápis vyrytý do kameňa: „Čoho sa bojíš najviac?“
Vtom sa predo mnou zjavili troje dvier. Na prvých bolo nakreslené bledé oko. Na druhých tancoval plameň. Tie tretie viedli do úplnej tmy. Srdce mi v hrudi narážalo tak silno, až som sa bála, že sa ten zvuk rozľahne celým labyrintom. Vybrala som si tie tretie.
Keď som prekročila prah, svetlo zhaslo. Ocitla som sa v ničote. Počula som len vlastný dych a tiché, naliehavé šepoty, ktoré vyslovovali moje meno.
„Otoč sa…“
„Nie si tu sama…“
Rozbehla som sa do tmy, až kým som nezakopla o chladnú zem. Prstami som nahmatala malý kovový kľúč. Len čo som ho zovrela v dlani, miestnosť sa rozplynula a ja som bola opäť v labyrinte.
Ďalšia skúška na seba nenechala dlho čakať. Vošla som do sály plnej zrkadiel. V každom z nich som videla inú verziu seba – niekde som bola ešte dieťa, v inom stará žena, v ďalšom som nekontrolovateľne plakala. Potom jedno zo zrkadiel prehovorilo hlasom, z ktorého ma zamrazilo: „Ak chceš odísť, povedz pravdu!“
„Akú pravdu?“ vydýchla som.
„Koho nedokážeš stratiť?“
Hrdlo sa mi stiahlo tak pevne, že som nemohla vydať ani hláska. Zrkadlá začali jedno po druhom praskať. Ostrý zvuk triešteného skla silnel, kým som si od bolesti nezakryla uši. Uprostred trosiek sa zrazu objavili malé dvierka. Otvorila som ich a v náraze horúčavy som sa ocitla na nekonečnej púšti.
Nohy sa mi zabárali do žeravého piesku. Nikde nebolo nič, len obloha a prázdnota. Dvere, ktorými som prišla, zmizli. Kráčala som celé hodiny, smädná a zúfalá, až kým som v diaľke nezbadala osamelý rám dverí stojaci uprostred piesočných dún.
Prešla som nimi a prepadla som sa do tmavého lesa s pokrútenými stromami. Tiene sa v nich hýbali ako živé bytosti. Bežala som ďalej, cez chodbu plnú tikajúcich hodín, ktoré išli každé iným smerom, až som vrazila do posledných dverí.
Vypadla som na okraj obrovského útesu. Pod ním burácalo more a čierne vlny sa s ničivou silou trieštili o skaly. Moje nohy sa zrazu rozbehli samé od seba. Kričala som, chcela som zastať, ale neviditeľná sila ma hnala vpred.
Skočila som.
Ľadová voda ma okamžite pohltila. Tlak mi zvieral hrudník a v ušiach mi hučalo ticho hlbín. A vtedy som ju uvidela. Moju sestru. Klesala hlboko podo mnou do nekonečnej temnoty.
V tej sekunde sa vo mne niečo zlomilo. Labyrint, púšť aj zrkadlá boli preč. Zostala len pravda. Spomienka. Rozbúrené more, sivé vlny a jej vystrašené oči. Videla som samu seba na brehu, ako bezmocne kričím, kým ju prúd ťahá preč.
„Pomôž jej!“
Inštinkt bol silnejší než strach. Potopila som sa hlbšie, pľúca ma pálili, akoby mali explodovať, ale ja som naťahovala ruku k nej. Moje prsty boli už len milimetre od jej dlane. Stačilo tak málo… no moje telo vypovedalo službu. Pochopila som, že ak sa nenadýchnem, zomriem aj ja.
Rýchlo som sa vynorila, aby som nabrala dych a vrátila sa pre ňu. No keď som otvorila ústa a nasala vzduch, nebol to mrazivý morský sprej. Bol to teplý vzduch nášho domčeka na strome.
Otvorila som oči s knihou v ruke. Všade bolo ticho. Moja pravá dlaň ma však nepríjemne pálila, akoby som v nej niečo príliš silno zvierala. Pomaly som ju roztvorila.
Na spotenej dlani mi ležal malý, zhrdzavený kľúč. Ten istý, ktorý som našla v labyrinte tmy. Odrazu som ho spoznala, patril k malej drevenej kazete pod mojou posteľou, ktorú som od toho tragického dňa nedokázala otvoriť.
Vtedy som pochopila. Už ju nikdy neuvidím, ale tento kľúč bol jej posledným darom. Bol čas prestať utekať v labyrinte a konečne odomknúť dvere k odpusteniu „SEBE SAMEJ.“