Ideeeš! Ideeeš! Ideš!
Asi takto som vrieskal na desiatom leveli v hre Vlash blast. Teraz som ešte na vyššom leveli. Som totiž na leveli osemnásť. Aj by som vám povedal, ako sa volám ale… práve hrám hru, takže nemám čas.
O tridsať minút neskôr…
No dobre teda, volám sa Alexander. Ale načo toľko hlúpych rečí? Stačí len meno.
No teraz vám musím povedať toto: V jedno nudné ráno som si zapol Play station A išiel som hrať. Super sa mi darilo, stále som získal nový level, a potom ďalší a ďalší.. a nevedel som prestať hrať. Keď prišiel pondelok, musel som ísť do školy. Nedokázal som Ale pustiť ovládač z ruky. Mama zúrila a chcela to celé vypnúť (našťastie mama nepozná techniku play station, takže to nevie vypnúť).
nakoniec ma predsa len dotiahla do školy, ale len tak, že som si tam zobral gameboy. Začal som byť úplne závislý.
Chcel som si kúpiť novú hru, ale nemal som žiadne peniaze. Bol som taký vystresovaný, že som predal play station, len aby som si mohol kúpiť novú hru. Keď som dostal balík zistil som, že hru nemám na čom hrať, a tak som aj tú novú hru predal. Takto som sa vyliečil zo závislosti.