Kráčala som hore schodmi. Vracala som sa po hodine späť do triedy. Zrazu sa mi prudko zdvihol adrenalín. Zdvihla som pohľad pred seba a vtom som ho uvidela. Srdce mi prudko nadskočilo. Vtom si ma všimol aj on. Pozrel sa na mňa tými svojimi medovými očami a usmial sa. ,,Ahoj“ povedal mi.
Pohltilo ma to. Až tak veľmi, že som vlastne nevidela nič iné. Akoby som mala v mysli len tú jedinú vec a na nič iné som ani nebola schopná myslieť. Vlastne som sa snažila striasť sa toho už asi rok. Dávala som si predsavzatia, nadchýnala som sa zas a znova, no nikdy som to naozaj nepustila. Viete, zaľúbenie je naozaj ošemetná vec. Je to zdroj nádeje, radosti, vzrušenia,… no niekedy rozmýšľam či by nebolo lepšie, keby sa to ani nikdy nestalo.
Začalo sa to asi pred rokom ako „narodeninové prekvapenie“. Z videnia som ho už zo školy poznala, no nikdy som mu nevenovala prílišnú pozornosť. Začalo sa to jednou správou k narodeninám. Ešte teraz si pamätám ten pocit radosti, keď som ju dostala. Bolo to to najkrajšie prianie, aké som v ten deň dostala. To som ešte nevedela, čo to spustí. Pokračovalo to nasledujúce dni písaním a pomalým spoznávaním sa. Úsmevmi pri náhodných stretnutiach, začali sme sa aj zdraviť. Doteraz mám pred očami, ako sme prvýkrát šli spolu do školy. Dal mi trochu zlé inštrukcie na miesto stretnutia, a preto som trochu meškala. Keď som tam dobiehala a pozrela som sa tým smerom, uvidela som ho. Stál opretý o pouličnú lampu a čakal na mňa. Pamätám si, že som sa trochu bála, či sa budeme mať o čom rozprávať, no to hneď vypršalo, keď sme sa stretli. Bolo príjemné konečne sa rozprávať s chlapcom, pri ktorom som nemusela každú chvíľu vymýšľať témy. Rozprávalo sa s ním dobre. Vlastne to ani nebol môj typ. No, bol milý. Koľko toho s človekom dokáže urobiť už len ten pocit že je chcený? Zaľúbila som sa.
Pár týždňov som mala pocit, že žijem v nejakom romantickom filme. Keď som šla po chodbe v škole a náhodne sme sa stretli vždy mi srdce vynechalo jeden úder. Nie, naozaj si nevymýšľam. Stalo sa to obrovským zdrojom mojej radosti. No potom, potom sa to začalo kaziť. Snažila som sa to udržať, bojovala som o to, ale akosi to upadlo. Asi ťažko opíšete ten pocit niekomu, kto nikdy nebol zaľúbený. Tú odpornú bolesť v hrudi, keď vás z ničoho nič začne ten človek ignorovať a vy ho vidíte baviť sa s inými dievčatami.
Bola som na obede v jedálni. V tom prišiel aj on a prisadol si k stolu k nejakým dievčatám. Videla som ich rozprávať a smiať sa. Pozeral sa na tú blondínku a zabával sa na jej vtipoch. Kedysi som to bola ja, kto ho takto zabával. Odniesla som tácku. Prešla ma chuť do jedla.
Čas prešiel. Človek by si povedal, že časom na to zabudnem. Zabudla by som. No moje srdce nie. To je to zaujímavé na zaľúbení-nevieš ho odstrániť, nech sa akokoľvek snažíš. Vidím ho všade. Keď sa prechádzam po ulici, sedím v kostole, či nakupujem. V duchu sa za to fackám.
Šla som po meste. Obzerala som sa okolo seba a vpíjala tú atmosféru. Vtáčiky spievali, čerešne boli práve najkrajšie rozkvitnuté. Všade bolo cítiť vôňu jari. Vtom som sa zasekla. Tie oči. Na tie krátke 3 sekundy som sa do nich úplne vpila. Túžila som sa usmiať, pozdraviť. Dať najavo tú vnútornú búrku, ktorá vo mne zúrila. Namiesto toho som len tak prešla okolo. Sme cudzinci.
Hovorím si všetky tie racionálne a logické dôvody, prečo by som ho mala hodiť za hlavu no zdá sa, že môjmu srdcu nestačí nijaký z nich. Vždy keď som ho videla, stretla alebo len o ňom počula, všetko sa vracalo. Tislo sa mi to pred oči a nechcelo to odísť preč. Často rozmýšľam nad tým, či on niekedy na mňa myslel. Bola som bola len jedna zo zoznamu, na ktorú to skúsil? Začala som spochybňovať svoje city. Cítila som aj aj trochu trápne, veď čo keď on to takto nikdy nebral a len ja preháňam? Bola som naivná? Otriaslo to aj mojím sebavedomím. Pýtala som sa samej seba či keď ma spoznal, prestal mať o mňa záujem. Cítim hnev, keď si pomyslím, že to všetko je jeho chyba. Keby sa mi neozval, ani by som nevedela že existuje. Dokonca som si ho aj odstránila zo všetkých sociálnych sietí. Viem predsa, že to nemá budúcnosť a že by som to ani nechcela. Viem, že by som mala byť s niekým, kto si ma bude vážiť a bude sa na mňa pozerať ako na poklad. Prečo sa ale potom stále neviem cez neho preniesť?
Uvedomila som si, že najväčším problémom na tom je to, že som stratila radosť. Takú tú prirodzenú. Plynúcu z nového dňa, voňavých kvetov, vtáčikov spievajúcich v korunách stromov, prechádzok po prírode, či len v objatí mojich milovaných. Radosť ukrytú v živote. Čo keď zmyslom života nie je len byť milovaný? Možno som zabudla, že lásku po ktorej tak túžim, nikdy naozaj nezískam, keď ju budem len prijímať. Musím ju aj dávať. A toto bol kľúčový moment, ktorý mi pomohol posunúť sa vpred. Vtedy som dokázala pomenovať to, čo ma skľučovalo – čerpala som zo zlého zdroja. Teraz žijem v prítomnosti, milujem v prítomnosti. A odvtedy sa ráno zobúdzam s úsmevom.