Adam Dugovič: Povesť o Slnečnom poklade

Bol raz jeden rytier, ktorý cválal na koni pozdĺž nížiny. Objavil zrazu malé mestečko. Videl ľudí pracovať na poli, pri záhradách chovali kozy, sliepky či kravy. Deti šantili, skákali a behali po roli. Rytier vošiel do mesta a na noc si ustlal pri artézskej studni. Ráno našiel pri studni rolku papiera. Bola to mapa. Nebola však obyčajná, ale mapa pokladu. Išiel ho hľadať. Na mape bolo vyznačené miesto, kde sa mal nachádzať poklad. Všetky cesty viedli na okraj tohto mestečka. Rytier však nemohol kopať sám, preto zvolal statných chlapov. Každý otec rodiny by chcel časť pokladu. Brali preto všetko, čím sa dalo kopať: motyky, lopaty, krompáče. Kopali, kopali, ženy im jesť nosili, no nič nenachádzali. Kopali týždne, kopali mesiace, až vykopali rozľahlú dieru. Nikto z nich poklad nenašiel. Roľníci i rytier boli smutní, keď tu zrazu mladý Juro zaryl krompáčom do zeme. Zo zeme okamžite vytryskla voda. Kopali preto ďalej a voda tiekla a tiekla, až kým vzniklo veľké jazero. Roľníci sa tešili, pretože našli zdroj vody, a to im zabezpečilo živobytie. Každý roľník predsa potrebuje veľa závlahy. A hoci zlatý poklad nenašli, našli ho v podobe vody. Rytier preto pomenoval tieto jazerá na Slnečné. A ktovie, či v nich nie je aj ozajstný poklad.