Plechovková láska
Bola chladná noc. Fanta ležala na zemi studenej ako ľad. Každú chvíľu jej hrozilo, že ju prejde rútiace sa auto a rozpučí ju ako placku. Chcela niečo urobiť, ale bola slabá ako pierko. Jediné na čo sa zmohla bolo spomínať. Pred očami jej prebehol celý život a spomienky na staré časy.
V talianskom plážovom bare sa Fanta zadívala do Tonica, tak lesklého ako slnko a žiarivého ako tá najkrajšia hviezda. Fanta sama bola krásavica. Myslela si však, že má malú šancu. Dúfala ale v nádej, že získa Tonica. V chladničke, kde bývali, mala kamarátku CocaColu a tá jej poradila:
“Tonic je moj kamárat, prešli sme spolu kus cesty a viem, že má rád naleštené plechovky.“
Fanta bola síce naleštená dosť, ale zdalo sa jej, že úplne nespĺňa Tonicove požiadavky. Postupne strácala nádej a bola viac a viac nešťastná. Keď to CocaCola videla, lámalo jej to srdce, že jej najlepšia kamarátka takto trpí. Zistila kde sa nachádza najbližšia leštiareň plechoviek a vymysleli plán. Urobila pre ňu mapu a Fanta mohla vyraziť. Až keď vyšla z baru, zistila aké to bude nebezpečné. Všade boli autá a ľudia, ktorí sa ani nepozerali kam šľapú.
„Glg,“ Fanta z ťažka preglgla.
Veľmi sa bála, ale keď si spomenula na Tonicovu nablýskanú tvár, hneď nabrala odvahu. Nadýchla sa a s výdychom vybehla na mokrú, špinavú a predovšetkým nebezpečnú cestu. Len tak tak sa vyhla chodcom svojím kľučkovaním. Zrazu musela zastaviť. Autá jazdili veľmi rýchlo, všade bolo samé nebezpečenstvo. Svoj život by pre Tonica riskovala, ale nie takto. Otočila sa a vybrala sa naspäť do chladničky. Zrazu bum, omylom vrazila do nikoho iného než Tonica.
Život zastal. Uprene sa na seba dívali, Fanta ani nepočula ako na ňu CocaCola volá:
„Fantáá“
„Musím ísť,“ povedala Fanta keď sa spametala a išla za CocaColou.
„Čo to bolo?“ pýtala sa CocaCola. „Tonic sa na nikoho nikdy takto krásne nedíval.“
Fanta bola v šoku. Hneď nasledujúcu noc ju Tonic v chladničke pozval na prechádzku. Fanta samozrejme neodmietla. Od tohto momentu spolu trávili čoraz viac času. V chladničke, na nebezpečných prechádzkach, dokonca jej ukázal, kde je v meste najlepšia leštiareň na plechovky. Ich láska kvitla. V chladničke stáli bok po boku celú sezónu a boli nerozluční. Až do jedného dňa.
Spotený turista prišiel k baru a vypýtal si niečo svieže na smäd. Fanta sa rozprávala s CocaColou a ani nezaregistrovala, že sa niečo deje.
„Aáááááá, pomóóóc,“ rozliehalo sa chladničkou.
Fanta tento hlas poznala, vedela, že Tonic je v nebezpečenstve. Rýchlo sa prešmykla medzi plechovkami a chcela skočiť turistovi do batoha. Bohužial to ale nestihla. Dopadla na dláždenú podlahu. Turista aj s Tonicom už štartoval auto a odišli. Fante sa zrútil celý svet. Nezaváhala ani sekundu. Rýchlo bežala za autom, nemala ale šancu. Keď sa spametala, rozhodla sa, že prejde celý svet, kým svojho Tonica nenájde. Bola v Ázii, Afrike, Amerike, dokonca aj Himaláje prešla (prvá plechovka na Evereste) ale Tonica nikde nenašla. V džungli sa pýtala hadov a pavúkov, v safari parku levov a slonov a na farme kráv a kôz, nikto jej nevedel povedať kde je jej Tonic. Dni ubiehali a nádej na záchranu Tonica každým dňom klesala. Fanta sa raz zúfalo prechádzala popri starej skládke a zrazu počuje svoje meno:
“Fanta, si to ty?”
Bola to kamarátka CocaCola. Plechovky sa šťastne zvítali. Prerozrávali si čo ktorá zažila, kým sa nevideli. CocaCola mala na smetisku veľa kamarátov. Spolu sa vidali na pátraciu akciu. Vyspovedali každú plechovku na smetisku, až kým im jedna neprezradila pravdu. Tonic je v Barcelone. CocaCola prosila Fantu aby neodchádzala tak ďaleko, že je to tam nebezpečné. Fanta sa ale nenechala presvedčiť. Išla za svojím Tonicom.
Po dlhých týždňoch prišla do Barcelony. Tam ju skoro porazilo. Obrovské mesto, veľa nebezpečných áut a všade samé chladničky. Nevedela, kde má začať, kde ma skončiť. Fanta bola na pokraji zrútenia.
Zrazu na ňu niekto zvolal:
“Hej ty, čo sa tu schovávaš, správne plechovky z boja neutekajú !”
Fanta zistila, že v uliciach Barcelony prebieha prvá plechová vojna proti skleneným fľašiam. Chtiac nechtiac, musela sa pridať k plechovkovému gangu. Trvalo to týždne, všetci bojovali o svoje práva. Plechovky bojovali za svoju rovnoprávnosť ale flašky boli povýšenecké a nechceli im ustúpiť. Boje boli kruté. Fanta bola statočná, ale niekedy to nestačí. Jedného dňa, keď už plechovky strácali svoje sily, bola Fanta porazená. Sklenené flašky ju odvliekli na cestu, kde mala skončiť rozpučená ako placka. Ležala tam v strede cesty slabá a nechopná sa vôbec pohnúť. Z diaľky videla svetlá a počula hukot auta. Vedela, že je to jej koniec. Keď tu zrazu:
“fuuuuuuuuuu.”
Silný vietor ju odfúkol a Fanta sa odgúľala na neďaleké smetisko. Bola zachránená, ale stále nešťastná, lebo si uvedomila, že Tonica už asi nikdy nenájde.
Polyhovala tam slabá a smutná niekoľko dní až kým sa zrazu neocitla v obrovskej žltej nádobe. Zrazu počula známy hlas:
“Fantaaaaa, moja Fantaaaaa !”
Neverila vlastným ušiam. Bol to Tonic, jej Tonic. Po tak dlhom čase, kedy už ani jeden z nich neveril, sa stretli cestou na recykláciu. Objali sa a už sa nikdy nerozdelili. Zrecyklovali sa na novú, nádherne vyleštenú plechovku a zvyšok života prežili spolu v spoločnej chladničke. Až kým neprišiel ďalší turista 😊