Zobudila som sa a všimla si, že cez noc mi stihli narásť krídla.
Myseľ bola odrazu voľná a mala som v rukách moc svojho bytia.
A hľa,
odrazu sa mi nôžky pohli a postavili ma na okraj skaly
a hebké oblaky na mňa začali skúšať hypnotické ťahy.
Musela som uznať, zhora ten náš svet vyzeral pravdivejšie.
Človek si mohol povedať, že všetko bude raz pokojnejšie.
Pero som vzala do ruky, myseľ bola stále žhavá.
Keď som hodlala skočiť a plávať, žilami mi začala tiecť čerstvá láva.
Vedela som, že ma čaká pád, aj keď som chcela lietať.
Veriť pravej láske a realitu so snom miešať.
Veriť v absurdno a nádej na rameno naivite vešať.
A keď sa skala podo mnou prepadla a hodila ma do prázdna,
strach zo mňa postupne vykreslil všetky fázy mesiaca.
Padala som, no každá sekunda mi bola dar,
akoby ma sám vesmír objal, hoci len na krátku jar.
Svet sa mi rozplýval ako dym v rannom svetle
a duša si spievala v zabudnutom dialekte.
Naraz sa mi vietor prevliekol cez rebrá
a ja som si všimla, že všetko do seba zapadlo ako mozaika.
Oblaky viseli ako nedopísané slová
a ja som medzi nimi hľadala domov zas a znova.
Nad svetom, kde sa sny rútia pod nohami,
som konečne našla zmysel byť aj s ranami.
A keď ma nebo napokon prijalo za jednu z vlastných,
už som nebola iba z odtieňov strachu a otázok prázdnych.
Letela som bez mapy a bez trasy,
nemusela som vidieť, aby som začala opäť cítiť farby.
Síce sa život občas zdal zúfalým, inokedy bol zas číra hra,
ale každým riadkom rodil moje nové ja.
Naraz bola duša ticho a rozjímala len nad pestrofarebným svetom,
básnikom som sa stala, pilotom slov,
zakaždým, keď mi osud šeptal o krajine zázrakov.
Keď som stála na pokraji večnosti.
Keď vietor dýchal na žlto a hviezdy mi kývali z diaľky.
Ja stále túžim, verím a píšem nebu nezmyselné rýmy
a krídla mám z akoby nadpozemskej mäkkosti.
Cítila som hukot, čo mi v ušiach dunel ako zvesť.
Blížil sa koniec?
Či len slnečná päsť?
Klesala ticho za vŕšok hory a jej oheň mal zostať nepovšimnutý,
no ja som stále na ňu hľadela v medzipriestore bez opory.
Bol to náraz s pravdou či sen z citlivých nití?
Ďalšia šialená báseň, čo nechce skončiť v sieni pravdy?
Blúdim galaxiou, svetlom i tmou,
kým blesk mi neroztrhne srdce prázdnotou.
Kým niekto neozbrojí nádej bolesťou
a nepošle proti mne tieň s realitou.
Kým nevtiahnu moje bytie pod kožu melanchólie.
Pretože keď raz niekto vdýchne nekonečno,
už sa viac rovnako zeme nikdy nedotkne.