HOVORÍME „DOBRÉ RÁNO“
Prebudení v tráve medzi driečnymi kvetmi,
v moci zvieravých vôní,
v tichu, v diaľave,
potulujúci sa…
asi sme tu ozaj sami.
Aké je to všetko zrazu živé,
švárne, romancou napité,
nechudé, ale prirodzene plnoštíhle…
aké je to všetko okolo nás jaré, vábivé, dobrodružné.
Steblá zelene,
na lupeňoch hmyz spievajúci radovánky,
vítame ako starých priateľov…
ale akosi stále sme odlúčení.
Aké je tu všetko ľúbosťou pomaľované
a motýlími očkami lichotivé…
aké je to len malebné.
Drobné bavlnky z baburiatok…
u nás tak všedné, zabudnuté…
jednostaj my dumajúc, že sme azda siroty,
preto ich odtrhávame, zberáme do vázy.
Domov náš je za dažďami,
ktoré lopotia, omývajú,
uspávajú rána od prílišných hlukov,
šomraní tuhomodrých tvárí.
Domov náš je za dažďami,
ktoré o nás len rečnia,
rečnia, že sme samotárski,
že sme ako duchovia, čo sem už nepatria,
že sme sťa huby, ktoré nik nezberá…
sme mláďatá škodnej,
sme zver.
Ako má všetko v sebe vodu, čo vyviera,
keď sa zadívame na kohosi, kto je tá lúka,
po ktorej potajme si telá nesieme, slobodne kráčame.
A aké bude všetko vláčno-honosné,
keď ti ona – lúka podaruje kvet…
a ty sa ním opelíš, lebo chceš svet.
Prebudení…
nože dnes ešte len do diale…
do blúz ospalých, blúznivých.
Prebudení…
v snoch odnepamäti.