Volám sa Luna. Žijem spolu s rodičmi a s mojím bratom v rodinnom dome . Mám 12 rokov a veľmi rada vynaliezam nové veci. Teším sa z každej drobnosti okolo mňa. Jedného dňa som dokončila môj nový vynález, stroj na vstup do virtuálneho sveta. Ale sama som si nebola taká istá, akú to bude mať funkčnosť. S obavami som svoj vynález aktivovala a zrazu čo sa nestalo? Moje telo zacítilo veľký tlak a vtiahlo ma akýmsi tunelom do virtuálneho sveta. A tak sa začal môj príbeh.
Pozerám sa na ruky a vidím, že sú vyrobené z lega. A nielen tie, ale celé moje telo pozostávalo z kociek lega. Okolo mňa je krásna krajina plná kvetov, motýľov a krásnych čistých jazierok. K jednému som pristúpila, pozrela som sa doň a konečne som sa uvidela. Bola som celá z legových kociek. Ale nevyzerala som zle. Sama som nevedela, čo sa stalo. Kde som, čo som a ako sa dostanem späť? Pozrela som sa na virtuálne nebo a nestihla sa čudovať. Na nebi bolo napísané:
Ahoj Luna, ak sa chceš dostať domov, do svojho sveta, musíš nájsť priateľa, ktorý ti pomôže splniť tri skúšky. Za každú splnenú úlohu dostaneš jeden úlomok kryštálu. Spojením troch kúskov, dostaneš jeden veľký kryštál, ktorý keď hodíš za seba prenesie ťa do tvojho sveta.
Po prečítaní týchto slov som sa vydesila. Ako nájdem priateľa? Ako splním skúšky? Zrazu sa predo mnou zjavil malý robotík, ktorý vyzeral ako malý medvedík.
„Ahoj, volám sa Krištof, chcem Ti pomôcť, ale na oplátku mi musíš dať sľub, že ma zoberieš do tvojho sveta.“ Zamyslela som sa. Priateľom predsa nie je ten, ktorý očakáva za pomoc dar, nech je to čokoľvek. Akonáhle som si to pomyslela, medvedík sa rozpadol. A zrazu sa predo mnou objavil ďalší robot, ktorý vyzeral ako chlapec. Slušne sa mi pozdravil: „Ahoj, volám sa Max a chcem ti pomôcť.“ Ihneď som sa ho opýtala: „A čo za to budeš chcieť?“ „Nič,“ odpovedal. Toto je naozajstný priateľ, ktorý mi chce pomôcť, pomyslela som si. Obrátil sa na mňa a povedal: „ Našou prvou úlohou bude spoločne prebehnúť tento dlhý most cez rieku, ktorý vidíš pred sebou.“ „To je ľahké,“ povedala som Maxovi. „Nikdy nepodceňuj žiadnu úlohu, kým ju nesplníš,“ povedal Max. Rozbehli sme sa po moste a vtedy som si uvedomila, že kocky z mosta z ktorého bol zložený sa za nami predávajú do rieky. Akonáhle som si toto uvedomila, moja noha sa potkla a ja som sa držala na kúsku z mosta, ktorý bol predo mnou. Našťastie Max ku mne priskočil a podal mi ruku. Po prebehnutí mosta sa pred nami objavil kúsok kryštálu. Hurá, zvládli sme prvú úlohu.
Pred nami bola druhá úloha. Objavila sa pred nami postava čarodeja, ktorý nám povedal: „Vašou úlohou je správne odpovedať na otázku. Pastier mal dvadsať oviec. Všetky okrem deviatich mu uhynuli. Koľko oviec mu ostalo?“ Pošepkala som Maxovi, „to je ľahké, predsa jedenásť!“ Max ma zastavil. Pozorne si v duchu zopakuj zadanie. Vtom mi to došlo. Veď predsa OKREM deviatich. „Deväť,“ odpovedala som. „Správne,“ povedal čarodej a rozsypal sa na prach. Ako som sa potešila, keď z jeho prachu vznikol ďalší úlomok kryštálu.
Bola pred nami posledná úloha. Len čo sme si to pomysleli objavila sa pred nami hovoriaca ruža. „Vašou poslednou úlohou bude skúška vašej tvorivosti. Chcem počuť báseň, ktorú zložíte. Vašou témou bude príroda.“ Zamyslela som sa a sama od seba som povedala: „Príroda je zázrakom, ktorú máš hneď za oknom. Lúky, lesy, zvieratká, to ti srdce pohladká.“ Ruža sa potešila a taktiež sa rozpadla na prach, z ktorého vznikol posledný úlomok kryštálu. Ani som ich nemusela spájať, samy si k sebe našli cestu a spojili sa do jedného kryštálu. „Vidíš, zvládli sme to spoločnými silami,“ potešil sa Max. Obrátila som sa na Maxa a povedala: „Ďakujem ti Max za pomoc, si naozajstný priateľ. Ako by som sa Ti mohla odvďačiť?“ „Už sa stalo,“ odpovedal Max, „vďaka tebe som mohol odčiniť moje chyby, ktorých som sa dopustil v minulosti. Bol som zlý a namyslený a vďaka môjmu správaniu som stratil svoju rodinu. Teraz ju mám späť. Aha, toto je moja maminka, ocinko a moja malá sestrička.“ „Som veľmi rada,“ povedala som a s malou dušičkou som hodila kryštál za seba.
Aké bolo moje prekvapenie, že som sa zrazu ocitla späť doma u svojej rodiny. Bolo to veľké dobrodružstvo, ale najšťastnejšia som so svojou rodinou.