Jedného dňa sa Janko vybral potápať na Senecké jazerá. Chcel sa pozrieť na krásy pod ich hladinou.
Ako obyčajne si nasadil prístroj na potápanie a s radosťou sa vrhol pod vodu. Ponoril sa, a nemal ani tušenia, že sa už nemusí vrátiť. Po krátkom čase uvidel nejaké ryby a tešil sa, ako spozná dno Seneckých jazier, ktoré ho už dlho lákalo. S radosťou pozoroval ryby a zvláštne kamene, ktoré ho veľmi zaujali. Začal sa k nim približovať a niečo zvláštne si všimol. Ich tvar mu niečo pripomínal. Zrazu mu to došlo. Takto predsa vyzerajú kosti. Boli to kosti nejakej veľkej ryby. Začal premýšľať, akej rybe by tieto kosti mohli patriť. Mohol by si predsa spomenúť, ryby ho predsa vždy zaujímali. Keď chodil na základnú školu, vždy vedel o akú rybu sa jedná a vedel aj jej celé meno za pár sekúnd. Zrazu si spomenul na meno ryby. Boli to kosti Žraloka belavého, ktorý sa vyskytoval v sladkých vodách. Janka striaslo. Práve vidí kosti žraloka, ktorý tu zrejme žil. Ktovie ako sa sem dostal. Možno ho sem niekto doniesol ako malého. Ako tak premýšľal, nevšímal čo sa deje okolo neho. Zrazu začul varovný signál ktorý ho upozorňoval, že mu dochádza kyslík. Bol smutný že si nemôže prezerať kosti aj naďalej. Vziať so sebou si ich predsa nemohol. Boli príliš ťažké a neuniesol by ich. Možno by sa mohol vrátiť s niekým iným a zobrať ich s jeho pomocou. Medzitým radšej už začal plávať späť nad hladinu. Celú cestu len premýšľal o tej záhade s kosťami. Keď sa vynoril, tak zamieril hneď za jeho spolužiakom a dobrým kamarátom Milanom. Poprosil ho o pomoc, lebo Janko vedel že aj on sa rád potápa a má rád dobrodružstvá. Keď to Milan počul, úplne sa nadchol. Vždy túžil po niečom podobnom. Pritom nevedel, do akého rizika ide. O týždeň nato sa obidvaja vybrali k jazerám aj s potrebnými vecami na potápanie. Všetko si nasadili a spoločne sa ponorili pod vodu. Janko si nepamätal presne, kde tie kosti našiel a tak pod tou vodnou hladinou boli viac než hodinu. Milan sa už chcel vrátiť, lebo nevedel, koľko im kyslík ešte vydrží. Janko sa však nedal. Aj naďalej chcel kosti nájsť a lepšie si ich prezrieť na jasnom svetle. A zrazu ich uvideli. Janko s Milanom sa k nim začali približovať. Milan neveril vlastným očiam. Boli to naozajstné kosti Žraloka belavého. Obidvaja skúsili zdvihnúť kosť naraz ale moc sa im to nedarilo. Kosti boli neuveriteľne ťažké. Nakoniec sa im podarilo zdvihnú najmenšiu kosť. Vtom Milan uvidel niečo pred sebou. Nevedel čo to je, ale videl že sa to rýchlo približuje a zrazu to mu to bolo jasné. Bol to žralok. Už bol skoro pri nich. Janko si ho nevšimol a naďalej sa len pozeral na kosť. Milan doňho strčil, ale Janko nič. A zrazu sa k nemu žralok priblížil a narazil doňho. Janko si až teraz uvedomil, v akej sú situácii. Zrazu začal rýchlo plávať preč. Dostal strach, že ho žralok zje a nevedel čo si má počať . Pokúsil sa doplávať za miznúcim Jankom, ale bolo neskoro. Nemal dostatok kyslíka na to, aby dlhšie ostal pod hladinou. Milan nevedel, prečo si žralok vybral Janka a nie jeho. Zo strachu, čo sa stalo, aj s dochádzajúcim kyslíkom, sa vrhol nad hladinu. Nad hladinu doplával rýchlejšie, ako sa dostal pod ňu.
Keď sa dostal až k brehu, bežal hneď na políciu. Všetko im vyrozprával, mysleli si, že blúzni. Nechali ho odísť domov, ale Milan to rozpovedal všetkým, koho poznal, aby mu pomohli presvedčiť policajtov, a aby s tým niečo robili. Jediní, kto sa bál o Janka, boli jeho rodičia. Boli strachmi bez seba, čo sa stalo s ich synom. Na druhý deň sa vybrali na políciu. Keď policajti videli, že Janko skutočne zmizol, pustili sa do pátrania, ale na dne jazier nenašli nič. Policajti si nevedeli ani predstaviť to, že je v seneckých jazerách žralok. Odvtedy Janka už nikto nikdy nevidel.