Rovnica
Kapitola 1
Cathrin sa úkosom pozerala z okna na krajinu vonku. Písal sa rok 1939 a polia navôkol malej farmy kropila okrem dažďa aj krv popravených. Od vytvorenia protektorátu Čechy-Morava mestám a dedinám na tomto území vládol strach. Cathrin síce očakávala, že Hitler sa bude chcieť rozpínať, ale nie tým smerom, ktorým by čakala. A teraz sa nachádzala na svojej farme, čo len nedávno odkúpila. Cestám, prednáškam a stretnutiam s veľkými vedcami bol koniec. Pravou rukou si prešla od slepého oka až k ľavej ruke, alebo skôr k tomu, čo z nej ostalo. Prvá svetová vojna ju poznačila vo veľkej miere, ale vyvážili to mnohé ocenenia, medzi nimi aj železný kríž. A teraz sa to celé opakovalo. Svital vek bezbožnej nadvlády a vojen. Z rozmýšľania ju vytrhlo zaklopanie na dvere. V takomto čase a počasí nemáva žiakov na učenie. Zbehla k dverám tak rýchlo, ako jej nohy zakrivené do O stačili. Otvorila dvere a na malý moment zmrzla. Stál tam malý oddiel jednotiek SS, jeden predák a traja obrovskí muži, ktorých by jej priatelia opísali ako blonďavé gorily v uniformách.
„Smiem vám pomôcť?“ spýtala sa Cathrin. S tónom a rečou tela nakladala opatrne, aby árijským gorilám náhodou nenapadlo po nej skočiť. S jedným z nich by si možno poradila, ale na trojnásobnú presilu by si už netrúfla. Navyše by pri takomto súboji mohla dúfať, že nikto z nich nevytiahne svoje ručné pištole – parabely. Tieto čertovské pištole mali dostrel aj 50 metrov a guľky dostihli aj najrýchlejších bežcov.
Predákova tvár sa skrútila do znechuteného úškľabku a popod nos si zamrmlal: „Mrcha“. Cathrin sa pousmiala a posmešným tónom povedala: „Som síce napoly slepá, ale sluch mi ešte slúži“.
„Nebuďte drzá. Vaše slová vás pred nábojmi neochránia,“ zavrčal predák, „musíme to tu prehľadať.“
Cathrin pokrčila plecami a otvorila im dvere, aby mohli vojsť. Gorily začali ihneď prehľadávať dom, kým predák spovedal Cathrin.
„Takže, vaše meno?“ opýtal sa, vyťahujúc notes a pero.
„Cathrin Hellmannová.“ odpovedala a očkom šibla po jeho menovke. Brauchstmann Hans.
„Nejaké tituly?“ pokračoval predák.
„Podporučík, doktor matematiky.“ povedala Cathrin a krátko si odkašlala.
Esesák nadvihol obočie: „Nehnevajte sa, ale ste žena. Je nemožné, aby ste niečo takého dokázala.“
Cathrin sa zamračila. Brauchstmann nebol prvý človek, čo o nej pochyboval. Rukou ukázala na jednu zo stien a povedala: „Dôkazy mám.“ Na stenách sa vynímali fotografie s ňou a mnohými slávnymi mužmi. Esesákovi na chvíľu spadla sánka, ale potom si odkašľal a povedal: „Prepáčte, moja chyba. Čo vlastne tu učíte a koho?“
„Učím deti matematiku, od 8 do 17 rokov. Prečo sa pýtate?“
„Len tak, či ich náhodou neučíte niečo čo by išlo proti ideálom Ríše.“
Cathrin sa naňho pozrela s takým prekvapeným výrazom, že sa jej jazva križujúca ľavé oko ešte väčšmi roztiahla.
„Mein Gott, sú to ešte deti, herr Offizier! Na také ideály majú ešte čas!“
„Frau Hellmann, tak znie protokol.“
Zrazu k ním pristúpil jeden z mužov a hovorí: „Herr Vorarbeiter, nič sme nenašli. Končíme.“
„Ozaj? Prehľadali ste naozaj všetko?“
Muž prikývol. Predák dokončil zápis a povedal Cathrin: „Máte šťastie, frau Hellmann, že sme nič nenašli. Ale určite vás budeme pozorovať. Auf Wiedersehen.“
Predák i gorily sa vytlačili z domu, naskákali do auta a odišli. Cathrin si vydýchla. Zatiaľ bude žiť.
Kapitola 2
Na druhý deň ráno bolo počasie o čosi jasnejšie, ale všetko bolo stále mokré. Aspoň dážď zmyl krv mŕtvych. Cathrin vykúkala z otvoreného okna, fajčila a vyfukovala dym ako čajník. Ranné slnko sa jej odrážalo od drôtených okuliarov a rozmýšľala o tom, ako strávi dnešný deň. Ľudia začínajú podozrivo rýchlo miznúť a veľa detí sa na vyučovanie nedostavilo. Cathrin už sedela dolu a jedla raňajky, keď v tom momente niekto zazvonil.
„Scheisse, už zase.“ Zamrmlala a išla otvoriť dvere. Ale teraz bolo všetko inak. Tentoraz tam stál malý plačúci chlapec, držiac v rukách hračkársky tank. Cathrin ho spoznala hneď. Bol to mladší brat jedného z jej žiakov, no na meno si nespomínala. Tohto žiaka ale už aspoň dva týždne na vyučovaní nevidela a jeho rodinu tak isto. To, že jej chlapec stál pred dverami, ju prekvapilo. Chlapča si špinavou rúčkou utrelo nos a začalo rozprávať: „Frau Lehrerin… celá rodina… sú preč!“
„Poď rýchlo dnu, nech ťa tu nevidia.“ povedala Cathrin.
Chlapec sa nedal dvakrát núkať a namieril si to rovno pod jedálenský stôl, ani sa nevyzul. Cathrin si povzdychla. Je uprostred okupovanej zeme, pod dohľadom SS a teraz má doma plačúceho osirelého chalana. Cathrin sa zohla pod stôl a prihovára sa chlapcovi: „Junge, ako sa voláš?“
„Jirko… Jirko Novotný .“
Cathrin sa usmiala a povedala: „Jirko, pozri. Ja ťa neprezradím a tu ťa nenájdu. Tak poď von a povedz mi celý ten príbeh ešte raz.“
Cathrin nakoniec dostala Jirka spod stola, umyla ho a dala mu najesť. Vysvitlo, že chlapcovu rodinu odviedli jednotky SS, ale on im utiekol a schoval sa.
Ten večer sa chlapec tlačil čokoládovou tortou, ktorú spolu upiekli a Cathrin mu medzitým pomáhala vyrábať prak. Opäť niekto zaklopal na dvere. Cathrin spozornela a šla neznámemu otvoriť. Stál tam Hans Brauchstmann, ale sám. Kýval sa zo strany na stranu ako strom vo vetre, díval sa na ňu takmer skleneným pohľadom a mumlal si niečo popod nos. Cathrin rýchlo usúdila, že muž je opitý. Chcela mu na to niečo povedať, ale kým sa zmohla k slovám, chlap sa už tlačil bez povolenia dovnútra.
Jirko v kuchyni ustrnul. Schovať sa nestihne a útek bude márny. Esesák zbadal chlapca a skríkol: „Čo tu ten Jude robí?!“
„Nie je to Jude, proste za mnou prišiel.“ odpovedala Cathrin s ľadovým pokojom. Toto bezdôvodné ziapanie len potvrdzovalo jej hypotézu o Hansovej opitosti. Posledný dôkaz bolo aj to, že Hans vytiahol z vrecka fľašu, odpil si riadny glg, zavrel ju a opäť ju schoval. Následne sa chlap pohol smerom k Jirkovi a mumlal si popod nos nadávky.
Jirko vedel, koľká bije. Rýchlo zoskočil zo stoličky a upaľoval do obývačky. Ku dverám na terasu sa ale nedostal. Hans ho troma opitými krokmi dobehol a zdrapil ho za ruku. Chlapec začal kričať, až v ušiach zaliehalo, ale esesák sa len smial. Druhou rukou chytil Jirka za nos a vraví: „Kommt hier, Jude, ja ti opravím nos.“
Vzápätí celou silou potiahol Jirka za nos. Úbohý chlapec spustil ešte väčší plač a z nosa sa mu začala valiť krv.
„Zlomil si mu nos!“ vykríkla Cathrin. V okamihu v nej vzkypel hnev. Taký hnev, ktorý nezažila odvtedy, odkedy ruskí kozáci nezmasakrovali všetkých jej priateľov zo zákopov.
Cathrin v momente vytiahla svoju šašku, priskočila k Hansovi a ohnala sa po ňom. Hans sa síce uhol, ale špička mu i tak rozťala kožu na líci. Esesák v momente vytriezvel a utekal kade ľahšie. Cathrin ho nechala, nech si beží a radšej sa začala starať o plačúceho Jirka. Jeho nadriadený sa o tomto dozvie. A bude zúriť.