Vlak
Ako po koľajniciach vlaky idú,
tak ti ľudia zo života odídu.
Pozeráš sa za nimi,
no oni tam už nie sú,
svoj vlastný život si na pleciach nesú.
„Prečo už šli?“ sa pýtaš,
veď ty mne tak veľmi chýbaš.
Naťahujem za tebou ruku,
odpovieš mi, no nedáš záruku.
Videla som to v tvojich očiach, keď si odchádzal,
že si bol neverný, že si ma podvádzal!
Ten pohľad mi srdce zlomil,
chcela by som uveriť,
že to bol omyl.
Keď som jej pery na tvojich videla,
zrazu som ostala krehká a nesmelá.
Ja kričím, vrieskam, no zároveň som nemá,
slová na vyjadrenie tej bolesti nemám.
Ranil si ma hlboko na duši,
moju dôveru si týmto narušil.
Vieš, ja ťa ešte stále milujem,
ale toto rozhodnutie ľutujem.
Bol si tu a už tu nie si,
toto všetko vo mne spomienky kriesi.
Na tú noc, keď si povedal zbohom,
klamal si mi veľa a v mnohom.
Vravel si, že sa ešte vrátiš,
no ty tu nie si a čas sa kráti.
Žiadne listy si neposlal, ako si sľúbil,
a to si mi vravel, ako veľmi si ma ľúbil.
Tak preto tu ja sedím na vrchole,
pozerám sa na tie vlaky dole.
A nádej ešte stále mám,
že to, čo si vravel, nie je klam.