Všetko to začalo v Kanade, keď sa slovenskému páru, Martinovi a Eve, narodila krásna dcérka Lucia. Luciini rodičia sa do Kanady presťahovali ešte keď boli mladí, a tak sa rozhodli, že tam budú žiť aj naďalej a vychovávať svoje dievčatko. Ako roky plynuli, aj Lucka rástla. Po anglicky hovorila, samozrejme, výborne, po francúzsky sa dohovorila a po slovensky hovorila iba doma alebo keď chodievala v lete za starými rodičmi na Slovensko. Na Orave, odkiaľ pochádzali jej babka a dedo, zažívala vždy tie najkrajšie chvíle. Aj keď sa tam vracala rok čo rok, nikdy ju to neprestalo baviť a zaujímať, pretože každý rok prežila to najlepšie leto. Martin a Eva nechodievali na Slovensko tak často ako Lucia, lebo mali v Kanade prácu a nemohli si dovoliť byť tak dlho odcestovaní. Lucke to však neprekážalo. Rada trávila čas s babkou a dedkom a tým, že ich videla vždy najviac dvakrát do roka, bol to pre ňu vzácny čas. Bola rada, že sa o nich nemusela s nikým „deliť“.
Jej babka bola kreatívna duša, ktorá vždy vymyslela nejakú zábavu a program. Dedko bol zasa veľmi zručný v manuálnych prácach, takže sa pri ňom vždy naučila niečo nové. Minulý rok si spolu vyrobili dreveného koníka a vlastnú šachovnicu aj figúrky na šach. S babkou zase vždy ušila nejakú nádheru, alebo uštrikovala šál či uháčkovala deku. Aj keď už obaja neboli najmladší, stále s ňou chodievali na prechádzky, túry aj celodenné výlety.
Ťažšie obdobie nastalo, keď bola Lucia v puberte. Bolo to trošku náročnejšie, lebo vymýšľala a nechcela chodiť na Slovensko. Chcela byť stále iba zavretá doma v Kanade a volať si s kamarátmi. No teraz je rada, že na Slovensko neprestala chodiť a že si tu stále udržiava aj pekné kamarátstva.
Roky plynuli a Lucia starla, ale nebola jediná – roky pribúdali aj jej starým rodičom. Aj vždy pozitívna babka Monika si uvedomovala, že sa pomaly, ale isto, blíži jej čas. Dedko Milan, ktorý trpel vážnou chorobou, si už spísal závet, v ktorom všetko odkázal svojej jedinej vnučke, Lucke. Lucia si uvedomovala, že jej starí rodičia prežívajú posledné obdobie svojho života, a preto začala chodiť na Slovensko oveľa častejšie. Aj napriek škole a svojim záľubám vždy, keď mohla, prišla. Za jeden rok bola na Slovensku sedemkrát, čo predtým nepripadalo do úvahy, ale vtedy to brala ako svoju povinnosť byť s nimi v ich posledných chvíľach. Babka Monika jej stále hovorievala, nech nesmúti, že ona na ňu bude vždy dávať pozor a vždy ju bude ľúbiť. No Lucka to aj tak nezvládala najlepšie. Pred nimi sa snažila byť tiež pozitívna, ale akonáhle sedela v lietadle dlhých trinásť hodín, nerozmýšľala nad ničím iným.
Ako sa aj očakávalo, nastala chvíľa, keď medzi nimi nebola ani babka Monika, ani dedko Milan. Lucka bola, samozrejme, smutná a zrútená, ale myslela na to, ako jej hovorili, že ju ľúbia a vždy budú, ako na ňu zhora budú dávať pozor a hlavne na to, že sa raz opäť stretnú. To Lucke dávalo silu a po nejakej dobe už iba v dobrom spomínala na ich krásne spoločné zážitky. Všetko vyzeralo byť v poriadku až do chvíle, keď nastala otázka, čo s domom.
„Čo urobíme s domom, v ktorom žila mama s ockom?“ opýtala sa Eva pri rodinnej večeri.
„Predáme ho,“ hneď odvetil Martin.
„Nie, to nemôžeš!“ vykríkla Lucia, ktorej tvár zaliali slzy.
„A čo s ním akože chceš robiť?“ opýtala sa Eva Lucky. „Nebodaj sa tam presťahuješ?!“
„A prečo nie?“ povedala Lucia, ktorá vyzerala, akoby jej napadlo niečo šialené.
Lucia doštudovala strednú školu a nemala plány do budúcna, takže by jej vôbec neprekážalo obrátiť svoj život o stoosemdesiat stupňov.
„To, že sa vy nechcete vrátiť na Slovensko, neznamená, že sa tam nechcem vrátiť ani ja,“ povedala. „Babka by určite nechcela, aby sme dom predali,“ dodala uplakane.
„Možno máš pravdu, ale babka tu už nie je a ty nemáš právo rozhodovať o tom, čo sa s domom bude diať,“ nahnevane poznamenala Eva.
„Tak to by na dnes stačilo, obidve. Doriešime to zajtra. Dnes už aj tak nič nevyriešime,“ povedal rázne Martin, ktorý trpel pri pohľade na svoju dcéru a manželku, ako sa hádajú.
Lucia nemohla spať. Stále rozmýšľala nad tým, čo jej povedala mama.
„Ako je možné, že moje slovo nemá žiadnu váhu o tom, čo sa stane s babkiným domom?“ pýtala sa samej seba. „Veď dedko povedal, že mi všetko odkážu,“ dodala.
Po noci, ktorú iba prebdela rozmýšľaním, ráno prišla s nápadom.
„Je možné, že nenašli dedkov závet, ktorý si sám spísal pred smrťou?“ opýtala sa, dúfajúc, že bude mať pravdu.
„Možné to teoreticky je, ale je iba jeden spôsob, ako to zistiť…“ pousmial sa Martin a povedal:
„Letíme na Slovensko.“
„Áno, áno, áno, áno!“ vykríkla Lucka.
„Hurá,“ povedala ironicky nahnevaná Eva.
Hneď pozerali letenky a pri prvej príležitosti odleteli na Slovensko.
Po príchode do rodičovského domu pocítili nával zmiešaných emócií. Eva si uvedomila, že sa k Lucii nesprávala pekne a že jej vo viacerých veciach krivdila, a Lucka sa jej tiež ospravedlnila za svoje prehnané reakcie. Bolo neskoro večer a oni boli, samozrejme, vyčerpaní po dlhej ceste, tak si iba ľahli do postelí a snažili sa zaspať. Ráno sa zobudili celkom nevyspatí, keďže ich skoro ráno zobudil susedov kohút a ešte mali aj jet lag. Po pestrých raňajkách sa pustili do hľadania možného závetu. Lucka si zobrala na starosť dedovu pracovňu. Prehľadávala stoly, šuplíky aj skriňu, až dorazila ku knižnici. Napadlo jej, že skúsi rozmýšľať ako jej dedo.
„Hmm, keby som bola dedo, čo by som teraz urobila?“ opýtala sa samej seba v duchu.
„Určite by som ako prvé chytila jeho obľúbenú knihu,“ pousmiala sa – a ako aj povedala, tak aj urobila.
Vytiahla z knižnice dedovu obľúbenú historickú knižku. Čo nečakala, bolo to, že z knihy zrazu vypadla obálka. Lucka nadšene zakričala:
„Poďte sem, asi som niečo našla!“
Martin a Eva vybehli po schodoch hore a s údivom sa pozerali na to, čo sa bude nachádzať v obálke. Lucka opatrne otvorila obálku a v nej našla to, čo všetci tak poctivo hľadali celé dopoludnie – dedkov a babkin závet.
„Ako je to možné?“ opýtala sa prekvapená Eva.
„Nooo, čítaj,“ povedal nedočkavý Martin.
„Tak teda čítam…,“ odpovedala Lucia.
Po dočítaní závetu mali všetci traja oči plné sĺz, ale boli to slzy šťastia. Lucke starí rodičia odkázali celý dom, lebo vedeli, že ona naň nezanevrie a bude sa oň s láskou starať.
Pred Luckou stálo teraz veľké rozhodnutie – nechať si dom, alebo nie? V srdci cítila, že Orava je miesto, kde sa cíti ako doma, ale zároveň musela rozmýšľať aj nad svojou budúcnosťou.
„Som mladá a mám ešte celý život pred sebou, ale to neznamená, že nemôžem mať miesto, kde cítim domov, keď prekročím prah dverí. Miesto, kde chcem, aby vyrástli moje budúce deti, a miesto, kde som prežila svoje najkrajšie chvíle s ľuďmi, ktorých ľúbim,“ so slzami v očiach si Lucia uvedomila, že toto je miesto, kde chce žiť a aj dožiť svoj život.
„Sme na teba veľmi pyšní, zlatko,“ povedala dojatá Eva.
„Si jedna dospelá, silná, múdra a odvážna žena – a my ťa obaja veľmi ľúbime,“ dodal Luciin ocko.
V ten deň urobila Lucia svoje prvé veľké rozhodnutie a rozhodla sa, že si dom nechá a začne žiť nový príbeh v srdci Slovenska, na Lieskovej 5.