Kvapky, tie sú plné záhad.
Ich umením je sa pretvárať.
Môžu byť malé či veľké,
ostré, guľaté, či hebké.
Vidím kvapky lesklé sklíčka,
letia oni do dáždnika.
Kvapky sú všade,
stekajú kade – tade.
Nielen v daždi alebo v odtoku,
ale aj v plači a v obyčajnom potoku.
Kvapky sú stále s nami,
čo ich k nám privádza už nikto neodhalí.
Prvá kvapka, druhá kvapka,
tretia, štvrtá, stá…..
Už mi to cez hlavu prerastá.
A tá kvapka opäť kvapká,
a na mláku krásne klopká.
Niektoré v nej ostanú,
Iné sa do zeme dostanú.
A potom slnko zasvieti,
ligoce sa na kvieti.
Dúha zdobí oblohu,
kvapka mi padla na ruku.
Premení sa aj na rosu,
schladí mi nohu bosú.
Gúľajú sa gúľajú,
s radosťou na zem padajú.
Zem ich prijme všetky,
vyživí nimi kvietky.
To je radosť odveká,
veď kvapka tvorí človeka.