V ďalekom Anglicku.
Raz som kráčal po ulici, zbehol strmým brehom a utekal za kamošom. Hrali sme tenis, ale ďalej si už príbeh nepamätám, lebo nám do cesty skočil záhadný žrebec.
Pátral som po stopách, no uvidel som iba úlomok z kúzelného rohu. Pomyslím si: „Hmm… Nezvyčajné, musíme toho žrebca chytiť!“ Zakričal som na kamoša. Bežali sme na políciu. „Dúfam, že nás mama s otcom nebudú hľadať, pretože vyrážame za dobrodružstvom!“ „Mišo, najedz sa a nabaľ sa, lebo sa už možno nikdy nevrátime!“ Pobalili sa a vyrazili.
Putovali po stopách a keď sa zvečerilo, rozkladali si spacáky a až vtedy si všimli, že v jednom spacáku sa niečo hýbe. Otvorili ho, no uvideli len malú mušku. No nie obyčajnú. Povedala: „Plávajte, chlapci, plávajte a ďalšiu stopu nájdete!“ Zakričala muška a zmizla.
Chlapci hneď vedeli, čo majú robiť: „Počuj, počul som, že niekde v oceáne je stará potopená základňa. Poďme sa pozrieť, možno nájdeme ďalšiu stopu.“ „No len, ako prežijeme pod vodou?“ Zrazu sa za nimi niečo zablyslo. Otočili sa a skoro od šťastia odpadli. Na brehu boli čisté potápačské výbavy. „Supéér, toto tu predtým nebolo, však?“ „Myslím, že nie.“ „No, ide sa na to!“ Chlapci sa prezliekli a skočili šípku do vody. „Hm…je to tu pekné.“ „Čudujem sa, že sa to vôbec zachovalo!“ „Toto tu bude základňa!“ Rozhliadli sa po okolí, ale nič nenašli. Zrazu Matej stúpil na malý gombík. Zem pod ním sa prepadla a na jej mieste zrazu stál obrovský podvodný palác. „Okej, tak asi toto tá muška myslela!“
Potopili sa ešte hlbšie a zrazu obaja počuli výstrel. Rozhliadajú sa a keď Mišo pohne rukami, zaznie ďalší výstrel. Div, že sa mu šíp nezadrel do ruky. „To bolo o fúz!“ povedali chalani. „Myslím, že v tomto paláci bude ďalšia stopa!“ Hľadali, no našli len starú podkovu. „Som si stopercentne istý, že táto podkova patrila tomu koňovi,“ povedal Mišo a obzeral si podkovu. Zrazu na nej uvideli kováčsky zhrdzavený znak. „Aha, veď ja ten znak poznám, veď to je znak nášho starého dobrého kováča!“ zvolal Matej. „Ale prečo ten kôň utiekol?“ „To je naša záhada!“ „No a ako sa dostaneme na povrch? Je to tu všetko nastražené pascami!“ Mišo začal hľadať vedľajšie stopy a podľa nich vylúštil cestu k ďalšej stope. „Musíme ísť za kováčom a zistiť, či nevie, kde je ten záhadný jednorožec.“ Tak išli, až prišli do ich rodného mestečka.Vošli do domu kováča a ten hneď vedel, po čo prišli. „Viem, po čo ste prišli,“ povedal. „Neviem, kde je môj kôň, ale dám vám hádanku. Pozor na stráže pod oceánom, lebo vás chytia. Ak im ale ujdete, dostanete sa do ďalšej miestnosti. Pozor však, tam vás čaká najväčšia skúška.“ Len čo to dopovedal, zmizol.
Chalani sa teda vybrali na to isté miesto, kde predtým. „Kováč vravel, že musíme ujsť strážcom, ale čo potom?“ „Krok po kroku, Maťo, postupne,“ povedal Mišo. „Musíme vymyslieť plán.“ Tak začali vymýšľať plán a napadlo ich: „ Hm… Tá stráž je celá z vody. Možno…keby sme ich zapálili, tak by to vyšlo?“ povedal Matej. „Áno, ale oheň sa nedá zapáliť pod vodou.“ Vymýšľali, až Mišo prišiel na jednu vec: „Keby sme vyfúkli bublinu zo vzduchu a zapálili v nej oheň, možno by to fungovalo.“ „Skúsime to!“ A tak sa chlapci ponorili aj s blčiacim ohňom v bubline. Pomaly sa zakrádali, až prišli k palácu. Prekvapili stráže rýchlym útokom a vykúpali stráže v ohni. „Pekne sa nám tu parí!“ „Dobrý vtip Maťo!“
Rozosmiati si ani nevšimli, že sa pred nimi objavila obrovská komnata. Zrazu sa k nim prihovoril kováč: „Posledná stopa je v komnate!“ Dopovedal a zmizol. Chlapci doplávali k obrovským dverám. „Ako ich otvoriť?“ povedal Mišo. Matejovi prebleskla hlavne myšlienka: „Tie stopy, ktoré máme, musíme postaviť do tvaru kľúča.“ A tak sa snažili spojiť podkovu s rohom jednorožca. Napokon sa im to podarilo a dostali sa do prekliatej komnaty.
Tam sa na nich vrhla hŕba rozčúlených psov. Mišo v rýchlosti zakričal: „Kováč, čo máme robiť?“ Ale ten neodpovedal. Matej si spomenul, že musia prejsť skúškou a to tak, že nájdu poslednú stopu. Vtom si všimol, že jeden zo psov drží kosť. Ale nejakú čudnú. Zakričal na Miša: „Podaj mi ten prútik!“ Matej konal rýchlo a vytrhol psovi kosť z úst. „Máme všetky stopy, utečme!“
A tak sa rozbehli až na povrch. „Tieto veci sú nejaké lesklé.“ Matej skoro odpadol: „Sú ožarované, čítal som to v jednej knihe.“ Zrazu stopy ukazovali na sever. „Poďme tam!“ A tak sa rozbehli smerom, aký ukazovali stopy. Keď došli na miesto, všimli si malý domček a stajňu. A presne v nej bol ten záhadný žrebec. Jedna pani naňho kričala: „Hej, ty ozruta, si chudý ako palica, prečo nežerieš?“ To už Mišo nezniesol. Vrhol sa na pani a tá odprosovala: „Nechajte ma na pokoji, prosím, už ho nebudem týrať!“ Mišo ju pustil a kôň veselo preskočil ohradu. „Konečne sloboda, však?“ zasmial sa Matej a spoločne aj s koňom odišli do ich rodného mestečka a keď kováč videl svojho koňa skoro od úžasu onemel. „Ako si mi povyrástol, koník môj!“ Zasmial sa kováč.
Mišo a Matej sa vrátili domov a každé ráno navštevovali starého kováča. Koňa si vycvičili a zapísali sa do Akadémie Rýchle kopýtko. A ešte aj vyhrali prvé miesto. Keď už boli starší, staručký kováč zomrel, no oni sa nevzdali a aj tak sa starali o koňa. Dali mu meno Dúhovka, pretože svietil všetkými farbami dúhy.