Sedí na parapete a pozoruje drobné kvapky dažďa…
Stierajú svet tam vonku.
Všetko je zahalené do hmlistého ticha…
Aj mesto si raz za čas dovolí snívať.
V ruke drží šálku s nedopitou kávou.
Už dávno vychladla – ako jeho sľuby
že príde, tentoraz určite…
A znovu ostalo len to známe ticho
a kvapky dažďa.
Ale predsa už nebola sama.
Už nie.
V daždi vyklíčilo a v hmlistom tichu dozrelo –
dozrelo prosté dosť!
Postavila sa, obliekla si kabát a s vlasmi na pleciach
vyšla von – rovno do dažďa.
Dosť dozrelo v nej.
Hrdým krokom ženy bez strachu
bez naivity
bez úsmevu
na pleciach voľné vlasy
voľné…
Ľúbiť ho neprestala.
No má viac. Má seba.
Opäť sa našla v očiach dažďa.