V časoch tuhých, keď charakter a sny sa tvorili, spojil sa Lev s Dvojkrížom a vôľu svoju plnili. Práve v tomto čase, v malebnom mestečku Senec, kde slnko vrhá svoje dlhé tiene na okolité jazerá a vietor nesie vôňu spomienok, žil notár menom Ján Lichner. Jeho úrad sídlil medzi pekárňou, ktorá predávala sny, a krajčírom, čo všíval čas do rukávov kabátov – bol to prístav poriadku uprostred chaosu sveta. Každé ráno si Ján nasadil klobúk – relikviu z čias dávno minulých – a vstúpil do kancelárie, kde pergameny šepkali právo a atrament pulzoval záhadami. Jeho pero tam tancovalo po papieri ako baletný tanečník, prekladajúc jazyk časov do právnych formulácií.
Ale Ján nebol len obyčajný notár. Jeho atrament bol zmiešaný s tinktúrou zabudnutých spomienok a pečate niesli váhu nevypovedaných právd s váhou republiky. Klienti z jeho kancelárie neodchádzali len s overenými dokumentmi, ale aj s vďačným pocitom jasnozrivosti akoby sa im v okamihu rozptýlila hmla nejasností. Rokmi Jánova povesť rástla a vraj sa, jedného dňa, uňho objavil aj cestovateľ s kufrom plným hviezd a chcel, aby Ján overil súhvezdie, ktoré objavil vo svojich snoch. Ján neváhal, priložil pečať na nebeskú mapu a tak ukotvil prchavé do sveta hmotného. Volali ho Notárom snov – ten, ktorý dokáže zlegalizovať aj nehmotné. Filozofi, umelci, ba i snílkovia z celého kraja prichádzali do jeho úradu, hľadajúc potvrdenie svojich predstáv a snov. Ján Lichner. Bol notár, áno – ale bol aj zámočník pravdy, ktorý zakladal papiere, čo lámali svetlo, a overoval sny plávajúce medzi rokmi ako ryby
Pred atramentom a pečaťami však prišlo blato, mráz a paľba. Ako mladý muž v uniformách Rakúsko-Uhorska sa ocitol pohltený východným frontom. Zákopy ho však nevydali ako zajatca, ba ako proroka. Na zamrznutej železničnej stanici v Sibíri sa prebral z horúčky a prisahal vernosť nie impériu, ale myšlienke zošitej v dychu vyhnancov – Československým légiám.
Pridal sa k nim – nie k armáde, ale k príbehu mužov a žien, ktorí sa vlakom valili na východ. Nie za dobytím, ale za návratom domov. Každý vagón niesol nie armádu, ale úlomky národa, ktorý sa ešte len budil. U každého z nich našli by sme básne zložené do debien s muníciou, dlažobné kocky z domova v topánkach a husle naladené na tón demokracie. A Ján, on nestrieľal len náboje, ale overoval realitu, keď sa lámala. Sedel však aj v legionárskych vlakoch, hľadel do zasneženého prázdna, opečiatkovával súhvezdia a vydával dokumenty pre mestá, ktoré ešte neexistovali. Vraví sa, že vo Vladivostoku dokonca podpísal aj prímerie medzi mesiacom a slnkom. A vlaky išli ďalej. Keď sa légie napokon vrátili domov – cez oheň, zradu a sibírsky súmrak – Ján vstúpil do Československa akoby vystupoval z mory plnej pušného prachu a vzdialených túžob. Preto odložil ihneď praniere, umyl si ruky od ľadu a stal sa notárom a neskôr politikom, v obleku ušitom z vlajok dvoch národov, v záujme snov a slobody.
Jedného dňa, na rannej rose, keď sa prvá Československá republika ešte len budila zo spánku snov, kráčal Ján Lichner s aktovkou plnou nevyzretých zákonov. Politika bola vtedy rieka bez prístavu, a každý poslanec bol lodivodom v hmle vlastných predstáv. Ako politik vniesol Ján svoj surreálny tón do Národného zhromaždenia, kde šepkal logiku do uší chaosu a písal zákony atramentom, ktorý ešte slabunko žiaril po sibírskych polárnych žiarach. Bol aj politikom, ktorý písal paragrafy snov do čerstvého betónu námestí, kde ešte ticho zneli kroky Masaryka. Každý jeho návrh bol ako semienko – niektorý sa chytil, vyrástol do lipových stromov, iný zase odfúkol vietor byrokracie. Na schôdzach sa zatiaľ medzi stenami valili rieky slov, a Ján v nich staval mosty – jednoduché, kamenné, s oblúkmi trpezlivosti. Večer, keď zhasli svetlá snemovne, zapisoval si Ján svoje sny do malého zápisníka. Boli o krajine, kde zákony rastú prirodzene, ako tráva na horských lúkach a kde pravda nemusí kričať, aby bola počuť. Ale dejiny sa nedajú umlčať! Na konci básnenia o slobode a snoch začal rásť Slovenský štát s tvárou Molocha a Ján odmietol jeho blúznenie. Ušiel na západ, tentokrát do Londýna, kde slúžil československej vláde v exile a bolo to akoby sa légie nikdy neskončili, akoby vlak stále krúžil zemeguľou v nekonečnej špirále vyhnanstva a návratu.
A tam, v súmračných chodbách exilu, pod tikotom londýnskej hmly, v spleti uličiek, kde hmla písala zákony na oblohu, kráčal Ján Lichner – notár bez kancelárie, politik bez republiky. Londýn bol vtedy mesto bez času, kde hodiny tiekli dolu stenami a zvony zneli zo zrkadiel. Na strechách sedeli vyhnaní štátnici, ako sovy obracajúce stránky neviditeľnej ústavy. Edvard Beneš, prezident zberateľov snov, ich pozýval k stolu z hmly a svetla, kde poháre plné ticha pripíjali na krajiny, ktoré neexistovali. Ján si napriek všetkému stále písal svoje sny do pary nad čajom, ale každé slovo stúpalo k stropu, menilo sa na holubice a mizlo v prievanoch. Rozprával teda jazykom, ktorému rozumeli len topole pri Temži – staré, mlčiace stromy plné listov pripomínajúce nevybavené žiadosti o spravodlivosť. Noci boli plné mapiek bez ciest, hymnami bez slov a prísažnými sľubmi na neviditeľných listinách. Cez rozbitú vitrínu snov sa k nim však vkrádala blízka budúcnosť – záblesk povstania, výkrik z hôr, tieň vlajky, ktorá ešte nebola ušitá. A Ján Lichner, spojený s inými vyhnancami neviditeľnými niťami, vedel, že každý počin v hmle je raz vyrytý do kameňa dejín.
Uprostred povstaleckého víru pomáhal preto spolustvoriť novú stranu slobody a snov – politickú báseň pre tých, ktorí odmietli prázdnotu Molocha. Po vojne, keď sa krajina pokúšala nájsť svoj hlas, Lichner zase sedel v Národnom zhromaždení a šepkal zákony, ktoré mali chrániť sny a básnenie. Ale gottwaldovci nemali záujem o sny a už vôbec nie o básnenie. Rozbili teda pečať jeho mena a neskôr ho zatkli – muža, ktorý kedysi legalizoval oblohu – a uväznili v betóne politických procesov. Hovorí sa, že Ján sa aj vtedy usmieval. Že si vlastný rozsudok sám overil, podpísal s noblesou a schoval pod vankúš ako plán ďalšieho úniku do špirály vyhnanstva a návratu. A tam, medzi stenami, ktoré počuli príliš veľa, si predstavoval krajinu, kde pravda nie je zločinom.
Dnes už Ján Lichner preveruje súhvezdia len vo svete večných snov básnenia a jeho hlas pripomína ulica v Senci, ktorá nesie jeho meno. Vraví sa však, že ak po nej kráčate o polnoci, dlažba pod nohami neznie len ako kroky, ale ako rachot duchovného vlaku a rytmické škrtanie pera muža, ktorý nikdy neprestal písať republiku do bytia, riadok po surreálnom riadku. Uprostred tejto tapisérie života Ján zostával pevný ako dub. Staral sa o svoju záhradu, kde kvitli kvety v odtieňoch neviditeľných pre neslobodné oči. Rozprával sa s vtákmi hovoriacimi v hádankách a popíjal čaj uvarený z rosy svitania. Na sklonku života spísal vraj memoáre s názvom „Kódex možností“ – zvitok popierajúci logiku, kde sa realita ohýbala podľa fantázie. Hovorilo sa, že kto ho číta, zmení svoj pohľad na svet a precitne do prepojenosti všetkého so všetkým. Keď Ján zomrel, smútil celý Senec. No v tichých nociach ešte stále možno začuť šelest papiera a vo vzduchu sa vznáša vôňa atramentu – dôkaz, že muž, ktorý spájal obyčajné s čarovným, nikdy celkom odtiaľ neodišiel.