Všimol som si, že na našej škole má približne 99,9 percenta žiakov vlastný mobil. Asi nemusím niekomu vysvetľovať, kto tvorí to posledné percento. Vždy, keď vidím niekoho ísť oproti mne a v ruke drží mobil, musím sa rýchlo evakuovať. Už len to by mi chýbalo, aby si odo mňa vypýtal telefónne číslo a zistil že nemám mobil. Najhoršie na tom je, že moji rodičia majú skvele mobily, s ktorými ani len nevedia narábať. Práve preto by ich mali radšej odovzdať do rúk profesionálom – mne. Ale o tom môžem akurát tak snívať. No v najbližšom týždni sa to zmení. O to sa postarám.
Už dlhší čas spriadam moje plány. Ale keďže som nadmerne inteligentný, zostavil som takúto osnovu:
- naznačiť rodičom, že ho potrebujem- jednoducho sa dostanem do situácií, v ktorých by som potreboval mobil.
- Otočím ich rozhodnutie proti nim- vymyslím si príbeh, kde môj spolužiak dostal nový mobil a vysmieval sa mi že moji rodičia sú chudobní.
- Ukážem im, že mám oň záujem- nakoniec už im to treba len povedať.
- Oslavovať! Dobre, uznávam, tento krok som možno nemusel pridať.
Zajtra začínam s krokom 1.
Dnes ráno som zapol mame mobil a skryl som nabíjačku. Mobil som nechal zapnutý celučký deň. Potom sme s mamou išli do obchodu. Zobral som prvé náradie do dielne, čo som našiel a ukázal som ho mame: „Mami? Nie je toto to, čo chcel tato?“ „Neviem, zavolám mu,“ povedala mama. Presne na toto som sa pripravoval! Mamin mobil mal 2 percentá. Mama zapla mobil, otvorila kontakty a zavolala tatovi. Z telefónu sa ozývalo hlasne trrrr-trrrr a potom nič. Pozrela sa na mobil a všimla si, že sa vybil. „Och, nie! Rasťo požičaj mi tvoj mobil“ ,mimochodom tak sa volám, odpovedal som: „Ale mami, ja nemám mobil.“ Mama sa zamračila: „Och, aká škoda“. To bola hudba pre moje uši! Výborne, mamu by sme mali, ešte ostáva tato. Ale aj na to som myslel. Zajtra to spravím. Zajtra je pondelok, čiže škola. Keď zazvonilo a išiel som domov, nahodil som myšaciu chôdzu. Zastavoval som sa kde sa len dalo. Prišiel som domov možno aj o dve hodiny neskôr ako zvyčajne, ale to nevadí, treba sa vedieť obetovať. Tato sa ma hneď spýtal: „Kde si toľko bol?“ „Prepáč tato, bolela ma noha, tak som musel ísť veľmi pomaly.“ „A prečo si mi nezavolal?“ tato sa pýtal, „Aha jasne, nemáš mobil. Možno by sme ti mali nejaký kúpiť.“ Ánooooo! už mame aj tatu.
Krok 2
Dnes som vystriehol vhodnú príležitosť keď boli obaja rodičia doma a tváril som sa veľmi smutne. Hneď sa ma spýtali: „Čo sa ti stalo?“ Bleskovo som odpovedal: „Jeden spolužiak vás dnes v skole urazil. Vysmieval sa mi, že nemám mobil, a smial sa mi, že sme chudobní.“ „Ako sa volá?“ rozčertil sa tato. Ani neviem prečo, tresol som meno prvého spolužiaka, na ktorého som si spomenul: „Samo Kováč.“ „Dobre,“ povedala mama.
Dobre, dobre, uznávam toto som trochu prehnal. Mama si ešte v ten deň zistila, kde býva a išla sa sťažovať jeho rodičom. A odvtedy sa musím Samovi v skole vyhýbať, pretože už som získal od neho dve modriny. Tak sa radšej presuniem na krok 3.
Krok 3
Dnes som prišiel za rodičmi a povedal som: „Mama, tato, chcem vám niečo povedať.“ „Aj my ti chceme niečo povedať,“ oni na to, „rozhodli sme sa kúpiť ti mobil.“ Neveril som vlastným ušiam. S úžasom som pozeral na otcove ruky, ktoré vyberali z tašky obal od mobilu. Otvoril som ho a… no… ehm… dostal som NOKIU 3310.
Krok 4 som vynechal.
V každom príbehu na konci býva ponaučenie, tak aj ja mam jedno: neriaďte sa mojimi krokmi. Ale v skole sa kadečo zmenilo. Keď ma dnes Samo išiel zbiť, hodil som mu do hlavy môj telefón. Čakal som, že sa rozbije, ale rozbila sa Samova hlava. No tak teraz sedím u riaditeľa a čakám, kým sa dostaví. Ale napokon možno predsa len som spokojný s mojim mobilom.