Povedať či nepovedať?
Povedať či nepovedať?
Nútiš ma neustále nad tým premýšľať.
Od prvého dňa sa zamýšľam,
či pre teba aj voľačo znamenám.
Moje srdce so žilami a cievami.
Moje srdce láskou a citmi.
Takú lásku veru ešte nepoznalo,
až kým teba nepostretlo.
Viem, že tvoju lásku nemôžem mať,…
ale ty by si mi ju mohol dať.
Tú lásku chcem iba od teba
Však ty si pre mňa ako kus neba.
Povedať či nepovedať?
Chcela by som ťa len láskou zahŕňať
a každé ráno sa vedľa teba zobúdzať
a z lásky sa s tebou maznať
a len tak ťa z milosti objať
a stále sa s tebou bozkávať
a v tvojich veciach ťa podporovať
a aby si mi mohol dôverovať
a aby sme sa mohli spolu nekonečne rozprávať
a kvôli okolitému svetu spolu plakať
a zbožne sa na seba pozerať.
Chcem ti len dávať najavo, ako ťa milovať.
Povedať či nepovedať?
Bojím sa, že by sme sa prestali stretávať.
A ja by som začala zase každú noc plakať
a musela by som sa zase do toho stavu dostať.
Pozorovať ťa je to najkrajšie.
Mám pocit, že som ti tak bližšie.
Lenže za chvíľu už ťa nebudem vídať
a vtedy mi budeš tak neskutočne chýbať.
Konečne som pocítila akoby život.
Dal si môjmu srdcu ligot.
Moje srdce bije rýchlo
pri tebe až prirýchlo.
Pri tebe som spoznala slobodu
bez akéhokoľvek dôvodu.
Pri tebe bezpečnosť cítim
a preto stále na teba aj tak myslím.
V bruchu mám akoby dýku.
Otáča sa kvôli každému môjmu nádychu.
Pomaly a bolestivo.
Všetko akoby zo mňa zliezalo.
Strach akoby mi prúdil v žilách,
mám ho zapísaný na všetkých miestach.
Slzy mi išli stále z očí,
akoby stále na mňa podvedome útočí.
Myšlienky ma postupne hltia,
každým krôčikom ma ničia.
Ty máš už to, čo hľadá každý na svete.
Všetko to, čo sa teraz deje, začalo sa v lete.
Povedať či nepovedať?
Vždy chceme mať
to, čo nemôžeme mať.
A bolí ma, že moju lásku ti nemôžem dať.
Nemala by som ťa ľúbiť,
lenže mojím citom neviem zabrániť.
Akoby to zakázané bolo,
pretože to, čo sa mi snívalo,
to kde sme boli len my dvaja…
,,To bol len sen moja.“
Povedať či nepovedať?
Mojou otázkou je:,Ako dlho sa budem rozhodovať?“
Odídeš bez toho, aby si niečo vedel,
bez toho, aby si sa nad tým trochu zamyslel,
že od začiatku v mojich očiach panuje iskra.
Od vtedy vo mne prevláda akási bitka.
Tvoje oči ma ako prvé dostali.
Celú moju hlavu mi zamotali.
A keď som tvoj úsmev videla
od vtedy som sa do teba priam ponorila.
Oči jasno modré ako obloha.
Úsmev krásny ako sloboda.
Hlas ako najobľúbenejšia pesnička
a jeho osobnosť ako knižka.
Jeho slová ma rozosmievajú a škárlia,
ale bez jeho vedomia aj bolia.
On niekomu už patrí
a odo mňa je starý,
ale nie až. Prečo to nemôžem mať?
O ňom môžem len snívať.
Povedať či nepovedať?
Mohla by som sa už prestať pýtať?
Ale nemôžem to len tak nechať.
On je dôvod, prečo chcem lásku spoznať.
Zamilovala som sa srdcom, nie očami.
Prehrabávam sa letnými fotkami.
Tie dni už zmizli.
No tak. Povedať? Nepovedať? Tak mysli!
Je lepšia vedomosť alebo nevedomosť?
Musím vybrať už správnu možnosť.
Lenže sa bojím sklamania.
Bojím sa odmietnutia.
Bojím sa, že to nebude ako predtým
a viem, že to nenapravím ničím.
Si človek na ktorom mi záleží.
Preto moje srdce uchovávam v bezpečí.
Viem, že to nemôžem predlžovať
a stále nad tým uvažovať.
Pretože myslím, že ťa nemôžem mať.
Tak čo? Povedať či nepovedať?