Písal sa 30. máj 2024, práve mi prišlo potvrdenie o prijatí na moju vysnívanú školu a kvôli stávke, ktorú som urobil s mojím kamarátom Janom, som musel ísť vyskúšať brazílske jiu-jitsu. Nebol som nadšený, lebo už v tom čase som chodil na thajský box a do posilňovne, ale dohoda je dohoda. Po prvom tréningu som bol ako závislý a za tri mesiace som nevymeškal ani jeden tréning.
Ani som sa nenazdal a prešli letné prázdniny. 2. septembra som nastúpil na moju vysnívanú školu. Tento deň som dlho očakával, lebo to bola druhá šanca na môj školský život. Na základnej škole som nikdy nemal kamarátov, tak som sa nevedel dočkať zmeny. Nervózne som vošiel do triedy, usadil som sa, a obzrel som sa okolo seba. Vydýchol som si, keď som okolo seba videl známe tváre.
Keď som prišiel do triedy, sadol som si vedľa môjho spolužiaka Karola. S Karolom som sa po dobu základnej školy nikdy nerozprával, ale vychádzala z neho pozitívna energia. Hneď sme sa začali rozprávať a čoskoro sme boli najlepší kamaráti. Mali sme veľa spoločného, obidvaja sme robili thajský box, chodili sme do posilňovne, neradi sme behali a veľa ďalšieho. Do pár dní sme sa začali rozprávať aj s Jozefom a tvorili sme legendárnu trojicu.
Jedného dňa sme boli spolu vonku, a pridala sa k nám Karolova kamarátka Lea. Najprv som bol proti, ale nechal som sa presvedčiť. Keď som ju uvidel, vedel som, že si budem musieť dávať pozor, aby som sa nezamiloval.
Lea bola skromné, pekné, elegantné a zároveň zábavné dievča z Novej Dedinky. Aj napriek tomu som ju zo začiatku nemal rád. Išli sme do bufetu, kde sme sa rozprávali hodiny o všeličom možnom, ako vždy.
„Chalani, ja už musím ísť, mama ma volá,“ ozvala sa Lea. Zhodou okolností som práve musel vyraziť na tréning, a tak sme sa spolu s Leou vybrali na osudovú prechádzku.
Počas prechádzky som sa dozvedel, že Lea má bieleho králika Lolu, zatiaľ čo ona sa dozvedela o mojej blížiacej sa súťaži, na ktorú sa pripravujem. Odprevadil som ju domov a vyrazil som na tréning. Môj tréner sa veľmi čudoval, lebo to bol prvýkrát, čo som meškal na tréning. Bol to najhorší tréning v mojom živote, lebo som sa nevedel sústrediť a prestať myslieť na Leu.
Ešte v ten večer som jej napísal. Písali sme si celú noc. Ešte nikdy som sa tak nebavil, keď som si s niekým písal a nikdy som sa tak netešil, kým niekoho znova uvidím. Našťastie sme boli dohodnutí, že cez víkend spolu pôjdeme von.
„Lea vieš, ako som ti hovoril o tej súťaži, na ktorú idem?“ spýtal som sa jej, keď sme spolu boli vonku.
„Hej pamätám, tá, ktorá je túto sobotu?“ odpovedala.
„Nepôjdeš tam so mnou? Býva tam chaos a zišla by sa mi pomoc, aby som vedel, kde mám byť, natočiť zápasy a tak,“ poprosil som ju.
„Samozrejme, vieš vôbec ako veľmi ťa chcem vidieť súťažiť?“ vzrušene odpovedala.
„ Super, vyzdvihnem ťa o siedmej a vyrazíme,“ šťastne som povedal.
Na ďalší deň som Leu vyzdvihol a vyrazili sme na cestu do Brna. Prišli sme o deviatej, tak som sa odvážil a zistil, kedy mám prvý zápas, začínal o 10:30, tak som sa stretol s trénerom a pozrel si zápasy mojich kamarátov. Turnaj bol vo formáte „round robin“, čo znamená, že mám štyri zápasy a potom sa z tabuľky rozhodne, kto postupuje do semifinále a finále.
Moje prvé tri zápasy som vyhral bez problémov. Štvrtý zápas bol zaujímavý, lebo som sa pred ním zabudol rozcvičiť, takže som súpera nevedel ukončiť, ale napriek tomu som vyhral na body 10-0. V tabuľke som bol prvý, takže som postúpil, semifinále som vyhral za 45 sekúnd, lebo súpera som už porazil v mojom druhom zápase.
Finále začalo tak, že som súpera zhodil na zem a dostal som sa do dobrej pozície, za čo som dostal tri body. Po dvoch minútach som nevedel súpera uškrtiť, tak to rozhodcovi vyzeralo, ako zdržiavanie, tak nás postavil na nohy. Do konca zápasu bolo desať sekúnd. Ak ma súper nezhodí, tak vyhrám, ale stala sa najhoršia vec, čo bola možná. Súper ma pritiahol k sebe a ja som za o neho zaprel kolenom, ale natiahol som si sval, takže súper ma v posledných piatich sekundách prehodil a prehral som. Bol som nahnevaný. „Tak blízko!“ povedal som si cez zuby.
Po prevzatí medaily som ju dal Lei ako vďaku za podporu a pomoc počas turnaja. Mala ju na krku celú cestu domov.
Prešlo pár dní od súťaže, s Leou sme sa rozprávali každý deň a často sme spolu volali.
„Ahoj, Lea, čo robíš?“ zavolal som Lei.
„No nazdar, nič momentálne, prečo?“ odpovedala.
„Môžeme sa chvíľku rozprávať?“ nadšene som sa spýtal.
„Jasné, celý deň som čakala, kým mi zavoláš, aký si mal dnes deň?“ odpovedala.
„Celkom nanič, dostal som päťku z diktátu a mama je na mňa veľmi nahnevaná, ako ty?“ pochmúrne som jej povedal.
Vtedy som to nevedel, ale Lea sa práve vybrala na autobusovú stanicu a vyrazila na cestu ku mne domov.
Po pár minútach povedala: „Pozri sa pred dom, je tam pre teba prekvapenie.“
Ďalšie tri hodiny sme strávili spolu v kaviarni a celý čas sme sa neprestali smiať. Keď som musel ísť na tréning, tak ma Lea odprevadila.
„Lea ďakujem, že si za mnou prišla, toto je najmilšia vec, čo pre mňa niekto urobil,“ povedal som jej, keď som ju objal. Cez tréning som si niečo uvedomil. Milujem ju.
Keď som sa vrátil z tréningu mama ma čakala v dverách.
„Miláčik, to kto bol pred naším domom dnes poobede?“ spýtala sa nahnevane.
„To bola moja kamarátka Lea, o ktorej som ti hovoril,“ odpovedal som jej.
„Takže ty takto, dostaneš päťku z diktátu a potom sa ešte túlaš s babami. Nehanbíš sa ty vôbec?!“ skríkla na mňa.
„Ale mami, ja si tú päťku opravím, Lea s ňou nemá nič spoločné,“ prosil som o odpustenie.
„A dosť! Od teba už nič nechcem počuť, máš zaracha, dokým nedostaneš 4 jednotky!“ zavelila.
A tak som sa cez deň začal učiť slovenčinu a písať diktáty a cez noc potajomky volal s Leou. Tento hrôzostrašný stav trval mesiac, potom som konečne nazbieral jednotky a pozval Leu na rande. Posadili sme sa na lavičku.
„Lea, už dlhšiu dobu som ti chcel niečo povedať,“ ťažko som sa prihovoril.
„No povedz,“ nervózne povedala.
„Lea, už dlhšiu dobu mi bije srdce, keď si na teba spomeniem a už to v sebe neudržím. Lea, milujem ťa, budeš moja priateľka?“ nervózne som sa spýtal.
„Robíš si srandu?“ spýtala sa.
„O niečom takto serióznom by som si nikdy srandu nerobil,“ nervózne som odpovedal.
„Pravda je, že aj ja ťa milujem, odkedy si ma prvýkrát odprevadil domov, takže áno. Budem tvoja priateľka!“ nadšene odpovedala.
A toto bol začiatok našej spoločnej cesty životom.