„Mít rád lidi a milovat lidi, to je to celé tajemství a jediný recept na štěstí.“ – Jan Werich
„Prečo, pre živého Boha, sme práve tu?“ spýtal som sa vyvalený na mokrom piesku, spaľovaný plameňmi ostrého slnka a šteklivo zmáčaný studenou prílivovou vodou. Vysušený som na kosť ako stará zhnitá slivka. Moje modré, žiarivé, teraz suché krvavé oči sa upierali na postavu po mojej pravici, trpiacu spolu so mnou. Och, kiež by sme len boli sami!
„Nepýtaj sa ma tieto sprostosti!“ odkráčala smerom k nemu, do vnútrozemia, aby sa skryla popod tiene stromov a cestou na mňa vrhla ostrý pohľad svojich nádherných očí, zaliatych mliečnou čokoládou. Ach, keby v tých očiach bolo aspoň trochu vášne!
Milý čitateľ! Keď čítaš týchto pár riadkov môjho krutého a krátkeho príbehu, žijem už zrejme v pekle a odpykávam si všetky svoje životné hriechy. Nesťažujem sa, všetko si patrične zaslúžim. Celý život som žiadal len o jediné a to som nikdy nedostal. Ani to nikomu nevyčítam, pretože som len žiadal, bral, a nikdy nedával.
So svojím osudom, aj keď bol neprimerane ťažký, som naložil veľmi pokrytecky. Áno, môj život, akokoľvek pestrý, bol voči mne krutý. No ničím som si to neuľahčil. Keby som bol býval lepším človekom, nemusel by som teraz posmrtne vyplakávať.
No späť k môjmu odsúdeniahodnému príbehu. Možno keď ti teraz načrtnem, v akých pazúroch všehomíru sme, tak by si mohol začať ku mne pociťovať ľútosť. To nesmieš! Nezaslúžim si ani štipku tvojej ľútosti. Radšej si ju pekne šetri.
Pred pár mesiacmi (alebo dňami, týždňami, rokmi, čas už pre mňa dávno stratil zmysel) sa partička štyroch mladých ľudí, (ne)priateľov na večné veky, vybrala spolu poznávať svet a jeho krásy, tak ako to mladí našej generácie zvyknú robiť. Kiež by som vedel, ako sme sa volali vtedy, keď sme neboli len bezmenné mátohy. Osud nám už vtedy miešal karty a neprial ani jednému z nás. No tieto prvopočiatkové pletky nie sú natoľko pompézne, aby si zaslúžili byť v tomto vyznaní. Boli sme traja chlapci plní elánu, života, rivality a jedno neuveriteľné dievča. Aby som to vyjadril presne, bolo to TO dievča, ONA. Smutné ale bolo, že tieto zmiešané pocity explózií živelnej mladej lásky kmásali nás všetkých. Ako to už býva, len jeden môže byť ten šťastlivec. Môžeš trikrát hádať, kto z nás to nebol. Fascinujúce, ako sa urputne snažíme, aby nás láska spájala, ale v tomto prípade všetko roztrhla. Och, prečo ja, prečo my?
Náš malý odvážny výletík naprieč svetom sa rozbiehal celkom ambiciózne. Preleteli sme Čínu, Austráliu, Južnú Ameriku a ktoviečo ešte. Spoznávali sme rôzne kultúry, navzájom si podrážali kolená a oči sme si nechali vyočiť na tej jedinej. Ach, ona za nič nemohla a najviac si vytrpela! Čo sme to len spravili?!
Nikdy som nečakal, že sa to takto zvrtne. Aj keď sme vtedy boli mladí a úchvatne krásni, mali sme už dávno po osemnástke, čo-to sme už zažili a túžili zažiť ešte viac. Preto keď sa naše kroky krútili uprostred rozpálenej a špinavej Brazílie, pochytila nás neochvejná vášeň po dobrodružstve na mori na malej skútrovej lodičke. Neboli sme skúsení, neboli sme bohatí, nemali sme šťastie a osud nám nikdy nič nedoprial. Až doteraz – a to iba utrpenie. No napriek všetkému, sme naškriabali peniaze, prehli našu španielčinu cez koleno a hurá na oceán.
Bol to úžasný pocit. Vietor vo vlasoch, navôkol nádherné more plné tajomstiev, na oblohe život rozpaľujúce slnko a ONA po mojom boku! Vtedy som si ešte namýšľal, tak ako každý nádejný chlapec, čo dúfa a túži. No ONA ma nikdy nemilovala, nikoho z nás, hoc nás mala veľmi rada.
Keby som vedel, čo sa vtedy presne stalo, tak to dopodrobna opíšem. Pravdou je, že z tej udalosti mám obrovské okno. Vďakabohu, lebo také hrôzy každým zatrasú. Pamätám si len, že v prejave povýšenosti, už pod vplyvom nejakého toho alkoholu, sa naša loď vyrútila na neznámu a dodnes nikým nepoznanú pláž. Takmer nás to všetkých rozmetalo. V tom momente som rýchlo jedného z mojich nepriateľov odsotil a ochranársky ju zakryl. Výsledkom bolo, že traja z nás ostali doráňaní, akoby spadli z paneláku. Ale čo ten jeden?
„Neumieraj, počuješ, neumieraj!“ skláňala sa nad ním a držala ho za nemú hlavu. Pritom sa jej úchvatné plavé vlasy ako ten najjemnejší ľan spúšťali smerom k jeho tvári a ja som v tej strašnej situácii mal myseľ sústredenú len na ňu, len na ňu. Jeho som si nevšímal. Ďalší z nás si povedľa lízal rany, tupým pohľadom sa upierajúc tiež na jej vlasy, na toho druhého vôbec nedbajúc. Obaja sme mali len jednu myšlienku: o jedného bude menej. Aké sme to len krvilačné beštie!
„Už ho nezachrániš,“ začal som nežne, ale hneď mi do toho ostro skočila.
„Buď ticho, buď ticho. Ako sa opovažuješ! Videla som ťa! Odsotil si ho!“ Mala pravdu, samozrejme. No i keď mi nadávala, niesol som sa na vlnách jej malebného hlasu, môjho hlasu, ktorý by ma nikdy neopustil. Ten povedľa, aj keď v bolestiach, sa rehnil popod fúz, že mi práve ona nahráva. Ako keby ti to pomohlo, idiot.
„Snažil som ťa len chrániť,“ bránil som sa.
„A pritom jeho zahlušiť? Nepoznám väčšiu zbabelosť! Všetci traja si myslíte, že som slepá?“ potom ho len oplakávala a oplakávala, hoc ani jeho nemilovala. My dvaja sme prakticky začali riešiť, čo s nami bude, a čas začal nemilosrdne plynúť. Prichádzal mesiac a za ním slnko, stále dokola a dokola. Človeku je z toho časom mdlo. ONA, keďže mňa si pridala na zoznam ľudí, ktorých nenávidí, na ktorom som bol zrejme jediný, sa so mnou takmer vôbec nezapodievala. Všetok čas, čo sme boli spolu, sa so mnou nebavila, len s ním. Šťastlivec jeden. On to vedel a patrične to využíval. Lenže ona nikoho z nás nemilovala a nebola hlúpa (naopak veľmi bystrá, pozorná, láskavá, chápavá, božská). Nenechala si teda ťahať medové motúze popod nos a rázne zastavila aj jeho.
„Vy ste obaja tí najväčší hlupáci, akých poznám, a mrzí ma, že musím zomrieť práve s vami.“ Rozplakala sa. To teraz robievala často. Och, aká bola krásna, keď plakávala! Prečo si len zasluhujeme takýto trest?
Divočina nás neuveriteľne zmenila. Myslím nás dvoch. Jej nežnou povahou to ani nehlo. Stále bola dokonalá a jedinečná. Boh jej dal všetko a skrz nás jej všetko zobral. Nič z toho si nezaslúžila. My áno.
Už predtým sme boli ako dychtivé zvery. To, čo sa z nás stalo teraz, sa slovami nedá opísať. Pachtili sem po jedle a po nej. Hlavne po nej. Neboli sme ľudia, boli sme beštie, preto teraz horíme v pekle, a keď máme voľno, hráme s diablom mariáš.
Sedel som na onej pláži, kde ma nechala, opustila a šla za ním, za druhou potvorou, ktorá sa ale ešte nedopustila vraždy. Bolo mi do plaču, nemal som však čo plakať. Slnko a more ma absolútne zdevastovali.
„No poď,“ zjavil sa nenápadne so sieťou v ruke, „ideme si uloviť večeru.“ Naša rutina, takmer som zabudol. Pomohol som mu teda so sieťou a vybrali sme sa do číreho mora ako rytieri šťasteny. Šli sme, šli a šli, až som razom musel plávať, pretože som už nedočiahol na zem. To je čudné. Či? Rozum som mal už otupený a dehydrovaný.
„Zasa vyplakáva,“ oslovil ma, „zasa kvôli tebe. Preto si toto nevšimne. Bude to tak lepšie.“ A vrhol sa na mňa so sieťou. Strhol sa nemilosrdný boj dvoch priateľov-nepriateľov, dvoch bojovníkov o šťastie. Vtedy nikto z nás netušil, že šťastie sa neberie, ale sa dáva.
Budeš to isto všetko považovať za výmysel mojej prehnane tvorivej fantázie, milý čitateľ, ale vedz, že sme už vtedy neboli ľudia. To jediné nás môže ospravedlniť, hoc o to nežiadam. Vtedy mi prialo šťastie (alebo skôr nešťastie). Svojho protivníka som zmohol. Nechcel som ho zabiť, vážne nechcel. Ale osud to tak chcel a ja som sa mu nevzoprel. Vyšiel som s ním na breh.
Jej nadpozemská krása bola plná zdesenia. Tvár, jej nádherná tvár anjelov bola akoby v inom svete, absolútne šokovaná. Aj keď som neľutoval jeho smrť (on sa pokúsil zabiť mňa), ľutoval som, čo som spôsobil jej. V tomto momente stratila aj ona všetku nádej, vieru. Dušu. Ostala na ostrove sama ako jediný človek a … jeden vrah nehodný bytia. Podišla k nemu a začala ho oplakávať. Na mňa ani nepozrela, ani neprehovorila, tak mnou pohŕdala. Skončili sme sami dvaja až do našej smrti. To som predsa vždy chcel. Nikdy mi však nebolo horšie. Čo zo mňa len spravila láska? Nie, láska za to nemohla. Tá podlá démonická časť našej duše, tá nás rozdrobila. Tá istá, čo spustila všetky vojny sveta, tá, čo z ľudí robí beštie. Beštie, ktoré aj keď v hĺbke duše milujú, sú schopné čohokoľvek. Ale byť dobrí k sebe navzájom? Nie, to by sme predsa neboli ľudia.
Čas sa ďalej míňal. Ona žila na druhej strane pláže. Odmietla odo mňa akúkoľvek pomoc či jedlo. Spozoroval som, že drží hladovku. Zrejme chce z tohto sveta čo najskôr odísť. Prezieravé dievča. Lepšie jej odísť do neba ako tráviť svoj trpký život s vraždiacou mašinou. A mňa držala pri živote len ona. Len kvôli nej som bol ráno ochotný vstať a bojovať o svoj mrzký život. Len kvôli nej vesmír dával zmysel, ona bola jeho stredom. Bol som pevne rozhodnutý. Ak zomrie, ja ju budem hneď nasledovať. Avšak moje schody osudu povedú opačným smerom.
Bol som na vrchole kokosovníka a bojoval s tou vrtkou vretenicou. Vtedy ma blesk osudu zasiahol a ja som spadol zo stromu, rozrežúc si pritom takmer celé pravé stehno o drúk. To bola bolesť! Ale aké vykúpenie! Konečne som cítil ohromnú bolesť, ktorá aspoň na moment dala do úzadia moje výčitky.
Keď som sa spamätal, pokúsil som sa zachrániť, čo sa dá. S obmedzenými prostriedkami bola ale každá moja snaha márna. Nasledujúcich pár dní a nocí som prežil v obrovských bolestiach a mukách, oči nezavrúc. Bol som študentom medicíny, domyslel som si preto nevyhnutné – peklo ma už volá k sebe.
Brali ma mrákoty. Neviem, či to bola realita alebo len blúznenie. Pravdepodobne hranica medzi životom a smrťou. No v tom okamihu sa mi zjavil jediný anjel, ku ktorému som vždy vzhliadal – ONA. Och, to bola len nádhera! Zomierať v jej náručí alebo si to aspoň predstavovať. Videl som jej mliečnočokoládové oči plné lásky, plavé vlasy, tvár posypanú miniatúrnymi pehami a úsmev. Úsmev, pre ktorý som bol schopný všetkého. Úsmev, ktorý som si nikdy nezaslúžil. Úsmev, ktorý si nikto nezaslúži. Úsmev, ktorý patrí nebesám.
„Prepáč. Nikdy som to nechcel.“ To boli moje posledné slová svetu, jej, predtým ako vzlietla na krídlach božích k nebesám, naspäť domov.
Potom sa po mne napriahla ruka tieňu a stiahla do priepasti.