Aj vy máte niekedy pocit, že Vás nikto nemá rád? Ja áno. Jediný, kto ma má rád, je moja rodina. Ale prečo ma nikto nemá rád? Veď som dokonalá, pekná, krásna, nádherná ako bábika alebo…. Princezná z rozprávkovej knižky.
Mám pekné zelené oči, blond vlasy až pod zadok. Som vysoká, štíhla, mám dvanásť rokov a volám sa Nataly. Každý by mi mal závidieť. Takých pekných ľudí ako som ja, sa teraz málo nájde. Moja mama je modelka, nájdete ju v každom časopise. Každý deň mi dá 50 dolárov. A môj otec? On je herec! Hrá len v tých najlepších a samozrejme v mojich najobľúbenejších filmoch. Tiež mi dáva každý deň peniaze. Ale on mi dáva viac než mama, dáva mi 100 dolárov každý deň. Mama si totiž musí niečo nechať na kozmetiku, no nie? Čiže keď si to spočítame… Za rok dostanem od mojich rodičov 54 750 dolárov. Takto si ja zarábam, pche! Žijem v obrovskej Vile v Las Vegas. Neupratujeme, na to máme predsa upratovačky. Na varenie kuchárky, na záhradu záhradníkov a tak ďalej. Tak ako si žijem ja, by chcel žiť každý! Crrn, crrrrrrrrrrrrrrn! V pondelok ráno mi zazvonil budík. ,,Dnes sa mi nechce ísť do školy, ale musím tam ísť.“ Po škole bola doma nuda. Čo keby som išla do obchodu? Do nákupného centra som si objednala taxík. Pätnásť minút pešo by som nezvládla. Hneď ako som vošla do obchodu, pomyslela som si: ,,Aaaa, no tu je“ Mamina kozmetika stála v regáli hneď predo mnou No keď som sa pre ňu natiahla, pocítila som jemnú vôňu, ktorá patrila asi nejakej voňavke. Ale zrazu, akoby som zaspala. ,,AAAAAAAAAAAAAA! Kde to som? Je tu niekto?“ Konečne som sa zobudila, lenže na mieste, ktoré som nikdy v živote nevidela. Začala som úplne kričať, lebo som sa nenachádzala v mojej izbe, ani v obchode, ani v maminom štúdiu. ,,Ale kde to do pekla som?“ pomyslela som si. ,,Ukáž sa ty zbabelec! Zažalujem ťa a pôjdeš do väzenia! Že sa nehanbíš!“ No hneď som prestala s vyhrážaním sa lebo som sa popravde začala báť: Zjavilo sa predo mnou… Vlastne, ani sama neviem, čo to bolo. Lietalo to vo vzduchu, malo to na sebe čierny plášť, dlhý až po zem. Nevidela som tomu do tváre, pretože to malo na hlave kapucňu, ktorá zakrívala aj tvár. Po chvíli si to konečne dalo dole kapucňu, a prehovorilo to: ,,Ja, som Trox.“ Povedal. ,,A priviedol som ťa tu preto lebo si neobyčajná.“ Opäť prehovoril. ,,Áno, ja viem že som neobyčajná. Málokto má topánky za dvätisíctristo dolárov. ,,Nie, ja som rozprával o tom, že máš super schopnosť.“ Dodal. ,,Akú superschopnosť? Ja niesom ty, že viem lietať vo vzduchu, som normálna. A láskavo, prestaň zo mňa robiť hlúpu a pusť ma domov!“ Už som sa naozaj nahnevala, a nebavilo ma tráviť s ním čas. V tej chvíli povedal: ,,Zamysli sa nad sebou a viac si všímaj čo sa okolo teba deje. Stretneme sa v nákupnom centre, v obchode s oblečením pri kabínkach v tom istom čase ako dnes. Potom vytiahol z hnedej starej skrinky nejakú divnú fľaštičku, striekol z nej do vzduchu a zatvoril oči, zapchal si nos, zadržal dych a opäť si dal kapucňu. Nič som nestihla povedať, lebo som zase zaspala. Zobudila som sa v mojej posteli. Konečne. Bolo presne pól siedmej večer. Ja som len premýšľala nad jeho slovami: ,,Zamysli sa nad sebou a viac si všímaj, čo sa okolo teba deje.“ Opakovala som si pre seba. Vôbec som to nechápala. Ale jedna vec mi nesedela… Ako mohol lietať vo vzduchu? Nechcelo sa mi nad tým premýšľať a tak som na tú myšlienku ihneď zabudla. Po veľmi divnom dni som bola unavená a tak som išla spať. Zobudila som sa o ôsmej. ,,Do pekla! Ja som zaspala!“ Dnes sa mi opäť nechce ísť do školy. Opýtam sa otca. Tíško som precupitala do izby rodičov a vyrozprávala som im, ako som zaspala a či by som nemohla ostať doma. Hádajte, čo povedali? NIE! Nahnevalo ma to, ale veľmi! No zrazu, mala som pocit, že ich viem presvedčiť. Niečo sa proste stalo. Mala som divný pocit. Cítila som sa silná. Pozrela som sa hlboko do ich očí a ešte raz som zopakovala to, čo chcem. A povedali… ,,Ale jasné, zlatíčko!“ Bolo pól štvrtej a ja som išla som do obchodu s oblečením, lebo som pochopila, čo Trox myslel. Konečne prišiel. Tentoraz nevytiahol žiadnu fľaštičku, ale malinkú krabičku. Vyzeralo to ako truhlica len omnoho menšia. Zmestila sa Troxovi do dlane. Rýchlo sme sa skryli do jednej z kabíniek a Trox položil malú truhličku na zem. Namieril na ňu obomi rukami a povedal: ,,Natrox, zaveď nás do ríše čarodejníkov.“ Truhlička sa zväčšila, otvorila sa a akoby nás zhltla. V tej chvíli sme sa ocitli na tom istom mieste ako včera. Usadili sme sa a začala som hovoriť: ,,Ja… Asi už chápem, čo si tým myslel… Dnes ráno som mala zvlášny pocit. Presvedčila som rodičov, aby som dnes nešla do školy. Ale, necítila som sa pritom normálne… Rodičia akoby… Zamrzli, a počúvali ma veľmi pozorne.“Trox tiež konečne prehovoril: ,,To je to, čo som ti hovoril. Si neobyčajná a preto ti musím vysvetliť pár vecí: My, čarodejníci, našu moc nezneužívame ale využívame. Ty by si mala použiť tvoju moc na dobrú vec. Ale keď tvoju moc zneužiješ, už navždy ju stratíš. Pretože moc, nikdy neoklameš. Musím ti povedať aj to, že viem o tom, že nemáš kamarátky. A vieš prečo? Poviem ti to rovno. Nikto ti ešte nikdy nepovedal, že si namyslená? Určite áno. Hovoríš, že si perfektná, priam dokonalá. Máš zlatú kúpeľňu, diamantovú posteľ, tvoji rodičia sú slávni. Neuvedomuješ si to, ale si namyslená.“ Zostala som veľmi zaskočená, že si dovolil povedať mi to. Ale… Všetko som si uvedomila. ,,Máš pravdu, ja… Doteraz som si to ani neuvedomovala… Je mi to ľúto…“ Prehovorila som. ,,Mne sa nemusíš ospravedlňovať.“
Zasmial sa Trox. ,,Ale musím ti povedať pravdu, s ktorou sa musíš zmieriť… Keďže máš superschopnosť, v tomto svete musíš ostať. Nemôžeš sa vrátiť domov.“ Ostala som veľmi zaskočená… ,,Vieš čo? Ja sa teším. Moji rodičia sú presne takí, ako som bola ja: Namyslení.“ Stavím sa, že toto Trox nečakal. A bolo to tak. Bol veľmi prekvapený. A potom mi vysvetlil všetko čo sa stalo a ako to tu chodí: Tá voňavka, ktorú striekol do vzduchu, ma uspávala. Nechcel aby som vedela, ako sa dá prejsť z jedného sveta do druhého. Nebola som na to ešte pripravená. Takže už konečne viem, prečo si zapchal nos, zatvoril oči, zadržal dych a pre istotu si ešte dal kapucňu – aby náhodou aj on nevdýchol jej vôňu. Elixírov má omnoho viac a na všeličo a toto bol jeden z nich. A teraz prišla tá najlepšia časť: Ukázal mi svet v čarodejníckej ríši. Bolo to tam nádherné. Špeciálne deti so superschopnosťami sa tam hrali, stromy boli vysoké a boli tam aj čarodejnice. Ale nebojte sa, neboli to zlé čarodejnice ako si každý hneď predstaví. Boli to dobré čarodejnice. A obloha? Bez jediného obláčika a vždy tam svietila dúha. Pobehovali tam malé fialové stvorenia, ktoré pomáhali udržiavať ríšu v harmónii. Potom prišiel čas na to, aby aj mne dal Trox truhličku. Bola nádherná! Musí ju mať každý čarodejník, ktorým som sa ja dnes stala. Každá truhlička má svoje heslo. Troxova truhlička má heslo: Natrox, zaveď nás do ríše čarodejníkov. A meno jeho truhličky je Natrox. Moja sa volá… Hmm…Kranax! Je to čarodejnícke meno a veľmi sa mi páči. A heslo… To je predsa heslo, to vám nemôžem povedať. Úlohou truhličiek je preniesť človeka so super schopnosťami do čarodejníckej ríše. Neskôr som dostala svoj vlastný dom aj čarodejnícky kľúč k nemu. Po pár týždňoch som pochopila úplne všetko: Ako to tam funguje, elixíry a tak ďalej. Zapísali ma aj do čarodejníckej školy. Konečne už všetko chápem. Našla som si tam kamarátku Carlu, ktorá má podobný príbeh ako ja. Od posledných dní, sa môj život zmenil. Naučila som sa, že nie som na svete jediná a najlepšia. A to všetko len vďaka Troxovi.
Trox ďakujem, že si mi otvoril oči.