„Dobré ráno Majka,“ pozdravila ma mama a vošla do izby, aby mi odostrela závesy. Pretrela som si oči a pohľad som uprela na kalendár visiaci na stene. Keď som si uvedomila, že dnes je utorok, vyskočila som z postele, popriala mame dobré ráno a bežala do kúpeľne.
Pozrela som na hodiny. O päť minút sedem, povedala som si v duchu a vošla som do kuchyne. „Ako vyzerám mami?“ spýtala som sa. „Perfektne!“ odvetila mama a ďalej chystala raňajky. Nakukla som jej poza plece, aby som videla, čo robí. „Mňam! Krupičná kaša!“ vykríkla som od radosti. Mama mi podala plný tanier kaše a ja som ju s chuťou zjedla. Musela som sa ponáhľať, lebo sa zdalo, že čas ubieha stále rýchlejšie. Dala som si školský batoh na chrbát a šla som sa obuť.
Pri bránke som sa rozlúčila s mamou, nasadla som na bicykel a fujazdila do školy.
Po druhej vyučovacej hodine sme čakali pripravení vonku. Pani učiteľka držala v ruke papier so zoznamom našich mien a v druhej ruke pero. Keď nás uvidela vychádzať z budovy s Hankou, hneď hľadala tie naše, aby si zaznačila, že sme už pripravené. Potom vyhlásila: „Dobre deti, sme tu všetci, takže môžeme ísť!“ Zástupom detí sa prehnal ruch. Učiteľka nás utíšila a ešte raz povedala: „Takže poďme do kina!“ A potom sme čakali na autobus. Prišiel celkom rýchlo. Ja som si sadla s mojou najlepšou kamarátkou Hankou. Rozprávali sme sa o filme, na ktorý ideme. Každý si pod názvom CESTA DOMOV predstavoval niečo iné, len ja s Hankou sme mali rovnaké myšlienky.
Keď sme dorazili na miesto, všetci sa tlačili von z autobusu. Pred kinom nás učiteľka zas spočítala a postupne nás púšťala do budovy. Mali sme zarezervované lístky, takže sme mohli ísť rovno do kinosály. Usadili sme sa do dvoch radov a už sme iba čakali, kým to začne. Po mojej pravej ruke sedela Hanka a po mojej ľavej ruke sedel Roman. Bol to môj kamarát už od detstva. Už ako malí sme boli priatelia. Zrazu sa zhasli svetlá. V kinosále nastala takmer úplná tma. O pár sekúnd znova zažali. Odrazu začal niekto hovoriť cez reproduktory. Bol to asi vedúci, ktorý hlásil, že sa ospravedlňujú, ale pokazil sa im projektor, takže film sa neuskutoční.
Všetci sme vyšli z kinosály a čakali sme, kým učiteľka niečo vymyslí. Nakoniec zatelefonovala šoférovi autobusu, či by mohol pre nás prísť a rozpovedala mu, čo sa stalo. Kým telefonovala, dala som si žuvačku.
Keď dokončila telefonát, vyšli sme z budovy a čakali. Učiteľka sa asi nudila, tak nás spočítala 6-krát za sebou. Potom prišiel autobus. Kôš bol pár krokov od neho, tak som sa rozhodla, že rýchlo odbehnem vypľuť žuvačku. Kým som ju stihla vypľuť a otočiť sa späť, autobus sa pohol a začal sa posúvať. Stále zrýchľoval a zrýchľoval a ja už som ho nedokázala dobehnúť. Zadychčaná som zastala a oprela sa o stenu najbližšieho domu. Chvíľu som rozmýšľala, čo urobím, ale nič mi nenapadlo. Keď som si uvedomila, že som vlastne v Senci, pár kilometrov od domova, odhodlane som zdvihla hlavu a vykročila. Skontrolovala som cestu a prebehla na druhú stranu. Kráčala som, kráčala, kládla som si otázky, či idem v správnom smere, keď tu zrazu som si všimla nápis: LICHNEROVA ULICA. Spomenula som si, že tadiaľto som nedávno šla s mamou a že viem, kadiaľ sa dostanem späť domov.
Medzitým učiteľka v autobuse kontrolovala deti. Keď si všimla, že niekto chýba, zhrozila sa. Prešla si zoznam detí a vykríkla: „Majka chýba!“
Ja som v tom čase kráčala ďalej a ďalej. Chcela som sa dostať čím skôr späť domov. Jemný vánok sa mi hral s vlasmi a okolo mňa jazdili autá. Zrazu prifrčal autobus. Vyzeral ako ten náš školský. O pár sekúnd mi svitlo, že to vlastne bol on. Zazdalo sa mi, že som v prednom skle uvidela pani učiteľku. Zase som sa rozbehla za ním. Autobus zrazu zastal. Vystúpila z neho natešená pani učiteľka a hneď za ňou nadšený Roman a Hanka. Pani učiteľka podišla ku mne, objala ma a povedala mi: „Majka, dnes si zažila svoju vlastnú cestu domov“ a uškrnula sa. Aj Hanka ma objala. Roman ma potľapkal po pleci. „Bola si statočná!“ šepol. Nasadli sme spolu do autobusu a odviezli sme sa naspäť do školy. O mojej ceste domov som rodičom nepovedala. Bolo to moje tajomstvo.