Cestou LÁSKY
Kryštál zla vrastený do srdca
kameň z neho urobil,
to však nie je koniec,
milý Ľadomil!
Aj ty, i keď myslíš si, že si v prevahe,
roztopíš sa raz vďaka odvahe,
odvahe lásky nájsť si smer
do duše srdca i na horu Mier.
Na tej hore bájny Mieromil
rozsieva semienka vetiev olivových,
láskou pod najväčší orgán preniká,
koľko zloby už doteraz zmaril!
A podarí sa mu to i tentokrát,
ver, či never, nežný unikát
mocnejší než všetko zlo
pokorí Ľadomila natrvalo.
ObJAtie
A tu, tu stojím. V páľave slnka,
v objatí Zeme, s nestálou dušou.
Duša síce mladá zdá sa, no nie je.
Alebo áno azda? Nik nevie.
Ani ja sama.
Sama stojím, sama tu,
tu a pohnúť sa nemôžem.
Kolená silu púšťajú hore,
do výšok, a ja?
Ja k zemi bližšie,
čoraz upnutejšia, padám
a zemou sa stávam.
Von z tMY
To. Sme. My.
My a vždy aj budeme.
V bolesti vpichu,
s tiažou dychu,
plynieme sem a tam
naprieč neistotám.
Od zimy-ľadova
k jari novostí,
cez leto vášne
do jesene strastí.
My sme to,
vždy len my,
i keď svet prejde
zo svetla do tmy.
Stojíme, cválame,
bežíme ďalej.
Nie je to ľahké vždy
v svojskosti zotrvať,
najmä keď niektorí
chcú nám to právo vziať.
My sme to,
stále však my,
i keď skrývame
sa za iných.
Vzlietnime, leťme,
odkryme nás,
dovoľme svetu uvidieť
kúsok našich krás.