V ďalekých krajoch žili,
upratovali a šili,
Marienka a Janko,
nemali ani na granko.
Raz išli na jahôdky,
boli to veľké lahôdky,
našli tam aj jednu chatku,
z perníku a veľmi sladkú.
Striga ale nečaká,
vezme ich dnu, ako vlastné vnúčatá.
Nevšimne si Janko ani,
do klietky ho dá, tá pani.
Marienka na to, „že nie!“,
radšej ako banán zhnije.
Sestra varí, upratuje,
stará brata vykrmuje.
Vyskúša mu prštek trocha,
otravná je ako bzdocha.
Chodí, stále kontroluje,
Janko konár vystrkuje.
Chystá si ho do pece,
Janko ide preč z klece.
„Upečiem ťa chlapček,
budeš sladký ako vrabček!“
Oklame ju, že je hlúpy,
na lopatu nevie stúpiť.
Baba teda ukazuje,
topánky si nevyzuje,
šup ju tam aj s nimi,
nech už jej netečú sliny.
A deti už idú von,
Zazvonil perníkový zvon.